Železnične šialenstvo, tak sa nazývala duševná choroba, ktorú spúšťala nielen samotná jazda vlakom, ale aj typické zvuky ako húkanie vlaku alebo pískanie píšťal. Vo Anglicku bola táto choroba brána úplne vážne.
Vo vlakovej súprave idúci na pravidelnej linke medzi Carnforth a Liverpoolom došlo k nepríjemnému incidentu. Jeden z pasažierov úplne zošalel. Bol ozbrojený, snažil sa rozbiť okná, desil pasažierov a zdal sa byť totálne nepríčetný. Keď vlak zastavil na zastávke v Lancasteri, muž sa náhle upokojil a vyzeral, že vôbec nevie, čo pred chvíľou stváral. Avšak keď sa vlak znovu rozbehol, zmocnilo sa ho opäť šialenstvo. Upokojil sa vždy, keď vlak zastavil na stanici. Jeho besnenie úplne zjavne spúšťal pohyb vlaku.
Takto bol opísaný jeden z najvážnejších prípadov železničného šialenstvo. Muž útočiaci zbraňou na cestujúcich, to už je silná káva. Avšak vo viktoriánskych časoch boli podobné správy bežne, rovnako ako vedecké štúdie dokazujúce, že jazda vlakom škodí mentálnemu zdraviu. Trebárs Edwin Fuller Torrey a Judy Millerová spoločne napísali pojednanie o psychologických chorobách, kde sa konštatovalo, že „jazda vlakom poškodzuje mozog“. Podľa nich mohla navodzovať jazda vlakom stavy podobné námesačnosti a aj u úplne príčetných ľudí spúšťať náhle návaly šialenstva tak, ako to bolo popísané v predchádzajúcom prípade.
Po celé 60. a 70. roky 19. storočia britské médiá prinášali správy o prípadoch železničného šialenstva. Trebárs keď istý škótsky šľachtic v záchvate zúrivosti vyzliekol všetko svoje oblečenie, prechádzal sa nahý vagónmi, chvastal sa a blúznil, až nakoniec rozbil okno a vyskočil z vlaku. Podobných správ boli plné noviny. Figurovali v nich nahí ľudia, bitky s nožmi a zbraňami, šialenstvo na všetky možné spôsoby.
V tom čase boli jednotlivé vagóny uzamknuté a nedali sa opustiť, ani nebolo možné prejsť do iného vozidla. Ľuďom hrozilo, že budú uväznení vo vlaku s šialencom, ktorý ich bude chcieť zastreliť alebo im inak ublížiť. To nikomu na cestovnej pohode rozhodne nepridalo. V tej dobe tiež neexistovali žiadne komunikačné prostriedky, ako sa dovolať pomoci. Situácia to bola naozaj nepríjemná.
Istý námorník bol takto postihnutý záchvatom šialenstva, že sa pokúsil vyskočiť z vozidla oknom, ale keď sa mu to nepodarilo, začal jačať a ohrozovať pasažierov vo vagóne. Bolo potrebných štyroch silných mužov, aby ho dokázali spacifikovať, než vlak zastavil v stanici, kde si ho prevzala polícia.
Celá vec zašla tak ďaleko, že ľudia si brali do vlakov zbrane, aby sa mohli brániť vlakovým šialencom. Pritom hrozilo, že sa nimi sami stanú. Vtedajší lekári verili, že za všetkým je monotónny kolísavý pohyb vlaku, ktorý je pre ľudské telo i myseľ neprirodzený. Vyskytli sa rôzne pokusy, ako zlepšiť bezpečnosť cestujúcich, ale prakticky to k ničomu neviedlo. Ani špeciálne lampy alebo káble, ktorými mali napadnutí privolať pomoc, sa neosvedčili. Podľa vtedajších novín neuplynul deň, aby nedošlo niekde na trati k útoku šialenca.Niektorí ľudia sa domnievali, že vlak, ako nový dopravný prostriedok, dáva možnosť utečencom z psychiatrických liečební, aby sa dostali čo najďalej od zariadení, z ktorých ušli. Mohli to byť aj títo ľudia, ktorí v záchvatoch šialenstva útočili na cestujúcich.Pre celé to vlakové šialenstvo sa nikdy nenašlo žiadne presvedčivé vysvetlenie. Celý fenomén zmizol rovnako záhadne, ako sa objavil, bez toho aby sa kedy zistila jeho príčina. Posledná dochovaná správa je z roku 1894, kedy sa akýsi človek pokúsil napadnúť pasažierov vo vlaku, vyvádzal po celom vagóne, kričal a vyhrážal, než ho ktosi spacifikoval násadou od dáždnika. Ďalšie záznamy o vlakovom šialenstve sa už nikdy neobjavovali.
