Pán Miloš bol veľmi pyšný na svoje priezvisko. Rád zdôrazňoval, že sa inak ako Anjel ani nemôže volať, a vyjadroval ľútosť nad skutočnosťou, že mu nenarástli krídla. Napokon zažil nejednu situáciu, v ktorej by sa mu boli veľmi zišli. S rovnováhou mal vďaka enormnej priazni, ktorú venoval alkoholu, počas väčšiny bdelého stavu svojho života problémy, a tak vziať nohy na plecia – to preňho neprichádzalo do úvahy. V okamihu prichytenia na mieste, kde sa evidentne nemal vyskytovať, nemal absolútne nijakú nádej na únik, pomôcť by mu mohli azda len krídla. Lenže nimi ho príroda neobdarila, ani povahu mu nenadelila anjelskú, väčšiu časť svojho štyridsaťpäťročného pobývania na tomto svete strávil za mrežami.
Bol tam už ako doma. Ako doma sa pohyboval aj po najrozličnejších chatových oblastiach, kde nachádzal stravu i prístrešie. Ruky mu totiž už len pri pomyslení na prácu odrazu ochrnuli a celé telo ochromila náhla nevoľnosť.
Na Zlaté údolie natrafil hneď v prvý deň svojho posledného nezamrežovaného obdobia. Čarovné údolíčko prešiel krížom-krážom a dospel k názoru, že by bolo škoda opustiť ho len tak. Cestou naďabil na rozkošnú krčmičku. Smäd, ktorý bol silnejší ako jeho snaha neukazovať sa miestnym obyvateľom priveľmi na oči a nevzbudzovať ich pozornosť, ho nezadržateľne hnal dovnútra.
Túžba byť neviditeľným mu vydržala len po siedmu čiarku. V tom čase pri jeho stolíku sedela veselá spoločnosť hodnotiaca základné životné problémy. Od futbalu prešla na ženské. „Včera som tej svojej predviedol letecký deň,“ vyhlásil jeden zo spolustolovníkov so spokojným úsmevom. „Stačil výhražný pohľad a už upaľovala s džbánom.“
„No pravdaže, to už poznáme,“ odpovedal druhý otrávene.
„To moja žena kupovala pivo pravidelne,“ zamiešal sa po prvý raz do debaty pán Anjel. „Mala ho totiž ohromne rada. Viac ako mňa,“ dodal a znova upadol do snenia.
Mládenci sa predháňali v opisovaní viac i menej pravdepodobných milostných dobrodružstiev a on len žasol. Keď jeden z nich rozprával, ako sa preňho pobili dve najlepšie kamarátky, povzdychol si. „Prečo sa mne nestane nikdy nič podobné…“ Do tejto vety vložil toľko smútku, že pobavil celú spoločnosť. Všetci v tej chvíli prejavili želanie kamarátiť sa s rozosmutneným Anjelom.
Pán Anjel však pocítil zodpovednosť úlohy, ktorá ho čakala. Mal v úmysle predsa poctiť svojou návštevou niekoľko chát v okolí. Zahundral teda niečo nezrozumiteľné a bez zaplatenia svojich trinástich poldecákov vyrazil do tmy.
Prvá chalupa, do ktorej sa rozhodol vstúpiť, bola na opačnom konci údolia. Vybral si zle, zásoby nezodpovedali jeho predstavám. Išiel k ďalšej. Otvorené okienko do pivnice bolo mocným lákadlom.
Usalašil sa v obývačke, kde sa naňho z police usmievala fúzatá tvár poľovníka a mnoho ďalších obrázkov z prečudesných fliaš. Vzhľadom na výzdobu chaty plnej trofejí rozhodol sa nezmeniť značku. Zaspal, ani nevedel ako. Zobudil ho hluk z verandy a opité ženské hlasy. Stuhol.
Dve veselé dámy sa pritackali do izby a zhodne zhíkli – „Prepánajána – chlap!“
Pán Anjel zotrvával v úlohe mŕtveho chrobáka, bolo mu to však celkom na nič. Rozjarené mladé dámy sa ho rozhodli nemilosrdne priviesť k životu a pokračovať v začatých radovánkach. Ich manželia boli z pracovných dôvodov neprítomní, tak čo. Napokon, pán Anjel bol muž celkom vzhľadný a veľa žien už prejavilo úsilie prevychovať ho, čo sa stretlo s rovnakým úspechom ako výchovné metódy v nápravných zariadeniach, ktorými prešiel. Brunetka i plavovláska sa, pochopiteľne, plánovali zaoberať celkom inou činnosťou ako výchovnou. Miloš nevidel inú možnosť ako sa podriadiť. Rozhodne to bolo príjemnejšie než čakať v ich prítomnosti na príchod polície.
Napokon bol sám prekvapený – objavil v sebe netušené schopnosti. Obidve roztopašné paničky dávali svoju spokojnosť hlasne najavo, čo vyburcovalo ostražitých susedov, ktorí nadobudli dojem, že v chate vystrája banda chuligánov.
Posádka privolaného služobného vozidla polície bola nadmieru prekvapená, pán Anjel totiž ešte nevyčerpal všetky svoje možnosti. Pri nedobrovoľnom lúčení iba smutne pozrel na zbierku parožia majiteľa chaty.
/prv/ -ko-
