Po zdolaní všetkých predchádzajúcich bodov bolo mojou jedinou úlohou zistiť si čo najviac faktov o krajine, v ktorej som mala niekoľko mesiacov žiť. Brusel, respektíve Belgicko. Pôvodne som chcela ísť do Londýna alebo do Paríža, do Kanady, na Ibizu, Malorku, do Dublinu, na Sibír, to je jedno, ale čo, preboha, budem robiť v tejto nemecky hovoriacej krajine? Ako som sa neskôr dozvedela, nielen nemčinou sa dá vo flámskej časti dohovoriť. Takmer každý Belgičan vie plynulo rozprávať po anglicky, a pokiaľ nie je „na nože“ s Valónmi, tak aj po francúzsky. To však nebolo zďaleka jediné, čo som o Belgicku a jeho obyvateľoch nevedela.
B ako Belgičania. Predpokladám, že väčšina študentov vtedy dospávala náročný piatkový večer, prípadne vymetala pavučiny, zatiaľ čo ja a niekoľko ďalších študentov sme práve vtedy sedeli na svojich väčších či menších zadných častiach tela a sledovali sme míňajúce sa kilometre do cieľa našej jazdy – do belgického Bruselu. Faktom je, že iné je pilovať angličtinu a francúzštinu v škole v štýle čítaj a prekladaj a iné je vyskúšať si to v praxi. Našťastie, prvé pochybnosti o našej komunikácii z nás opadli, keď sme zistili, že vieme zo seba vysúkať aj dve súvislé vety, ktoré zneli: Hello. I´m Peter. Nice to meet you. How are you? (Pozn. Prekl. Ahoj. Som Peter. Teší ma. Ako sa máš?)
Hneď po príchode si ma prišla vyzdvihnúť moja nová rodinka, ktorej som sa mala stať súčasťou. Šedivý tatko, upravená mamina a XY detí. Doteraz som neprišla na to, ktoré z nich vlastne boli ich, a ktoré zozbierali po ceste, pretože dom sa stále hemžil novými tvárami a každý sa správal ako doma. (Samozrejme, že tento návyk som si ľahko osvojila). Inak mi rodinka veľmi silno pripomínala Beverly Hills, Plný dom alebo Krok za krokom (= Mám ťa rád. Ja teba tiež. Poďme sa o tom porozprávať.) Ja som bývala vo flámskej, teda holandsky hovoriacej rodine. Jediné, čo o Flámoch viem je, že sa stále hádajú s Valónmi. Teraz je to vraj už lepšie, pretože sa z Belgicka stala multikultúrna krajina, keďže sa sem napchalo veľa cudzincov, napríklad aj slovenské europoslankyne. Zvláštne je, že keby denne v správach tú krízu nepripomínali, tak si ani nič nevšimnem. Keď som už pri správach, hneď v prvý večer sa ma moja podarená nová mamina pri pohľade na televíziu spýtala, či viem, čo to je. „Ha ha, you must be joking…“ povedala som. Ale pri pohľade na môjho domáceho, som sa utvrdila v tom, že to mysleli smrteľne vážne. To by ešte nebolo také hrozné, ale kým sa mi naozaj nepodarilo vysvetliť mu, že áno, naozaj, aj na Slovensku je elektrina a vojna sa u nás už skončila, vysvetľoval mi ako sa používa sprcha, že existuje niečo ako jogurt a že jedlo sa dá pripraviť aj v mikrovlnke.
B ako brasseries, pubs and pi-vo. Kým som vtrhla do skutočného víru školských povinností, čakali mňa a takisto ďalších „exchange“ z Čiech, Bulharska a Talianska ešte nejaké oficiality. Prijatie u primátora, recepcia a podobne. Väčšina týchto oficialít (pripomínam, že nie zámerne) skončila u mnohých dôverným spriatelením sa s WC misou. Napodiv, nie Slováci robili vo svete zlé meno, situáciu nezvládli Belgičania. Nalinkovanú sme mali každú chvíľu, našťastie, len v prvom týždni. Hneď v prvý večer bol, na moje veľké zdesenie, naplánovaný Evening in the family. Už som sa videla, ako sa hrám Scrabble, Človeče nehnevaj sa alebo Piškvorky, ale po flámsky Evening in the family znamená prevetranie ďalšej zásoby týkajúcej sa nápojového lístka.
Najradšej sme navštevovali brasseries, typické belgické krčmičky. Dozvedela som sa, že Belgičania majú radi pivo. Dokonca som čítala, že v Belgicku sa vyrába 450 rôznych druhov piva. Zaujímavosťou je tzv. Kriek, sladké pivo s príchuťou višní. To si vychutnávajú najmä ženy. Podobne ako Hoegaarden.
Inak, študentská zábava v Belgicku je podobná tej našej. Avšak s jednou výnimkou. Kým my radšej nasadneme na 31, 39 alebo 88, Belgičania popadnú bicykle kamkoľvek idú. Nie, ešte stále sa nepoučili. A tak pravidelne v sobotu alebo v nedeľu ráno, sú bicykle odparkované na krajniciach, v kroví a tak podobne.
Cenovo je to s jedlom, nápojmi a alkoholom viac-menej podobné ako u nás. Iba to pivko v lepších baroch je trochu drahšie. Kto to vie, si však pomôže. Ako napríklad môj kamarát z Hornej-Dolnej, ktorý začal po polnoci zbierať flašky zo stola s otázkou: „Domča, myslíš, že sú zálohované?“
B ako ustrice, hranolky, čokoláda a gofry. Všetko belgické. Po mojom prvom kontakte s belgic-kým jedlom som sa zaprisahala, že radšej nebudem celý pobyt už jesť nič. Domáci z mojich e-mailov vedeli, že mäso príliš nemusím, ale aj napriek tomu som si pri niektorých raňajkách všimla na stole niečo neobvyklých rozmerov a zvláštnej farby. „Krokodíl, žralok, veverička?“ rozmýšľala som. „What´s that?“ pýtala som sa vzápätí. „This? Horse meat.“ odpovedala mi mamina. Tak, tak. Konská saláma sa v Belgicku teší veľkej obľube. Tam však zvrátenosť Belgičanov končí. Také mačky už nejedia.
Pre belgickú kuchyňu sú typické zemiakové hranolčeky, tie sú údajne belgické a nie francúzske, ako ich nazývajú Američania. Špecialitou belgickej kuchyne sú ustrice. V niektorých reštauráciách je to dokonca akýsi rituál. V Belgicku sa vyrába aj veľa čokolády. Kvalitnej a vynikajúcej čokolády. Keď už v Belgicku zainvestovať do nejakého suveníru, tak treba babkám, tete alebo mladšiemu bratovi kúpiť škatuľku Galler, Godiva alebo Leonidas.
V Belgicku sa ročne vyrobí asi 172 000 ton čokolády. Keby tej nebolo, Belgičania by asi zomreli od hladu, a nebyť Američanov a ich McDonaldov, tak by sa asi tešili pomenovaniu “najtučnejší národ na svete”.
A nakoniec wafle alebo les gaufres, teda gofry. Belgičania pri nich kávičkujú, dávajú si ich na raňajky, pri slávnostnom obede alebo len tak na ulici. Neulakomte sa na polotovary v nejakom markete, ale kúpte si teplé gofry priamo na ulici. Aj tak si myslím, že sa dá len veľmi ťažko prejsť okolo sladko rozvoniavajúceho stánku bez toho, aby ste si jeden nekúpili.
B ako Brusel, Brugges a Antwer-py. Ale vrátim sa k tomu, prečo som vlastne do Belgicka pôvodne prišla. V Belgicku majú pôvod aj takí detskí hrdinovia ako sú Šmolkovia. Ale nie o tom som chcela. Za niekoľko týždňov sa mi podarilo vďaka mojim domácim a spô-sobu výučby vidieť všetky krásy Belgicka, od prírody až po pamiatky. V uliciach Bruselu môžete stretnúť a aj stretnete nielen Belgičanov, ale aj rôznych prisťahovalcov, všadebolov Poliakov a Bulharov, ale aj veľa Čechov a Slovákov. A práve náhoda dá, že vždy, keď poviete nejakú nevhodnú poznámku, sú v okolí práve tí, ktorí vám budú rozumieť.
V Bruseli sa oplatí vidieť hneď niekoľko vecí, napríklad: ”…Tie gule, ako sa to volá Anatomium,” ako nazvala známe Atomium moja kamarátka blondínka. Ďalej je tu jedno z najkrajších námestí Európy Grand´Place, gotická katedrála sv. Michala, Kostol Notre Dame de Sablon, pred ktorým sa každé dva roky v auguste na počesť obetí boja za slobodu pripravuje nádherný kvetinový koberec. A monumentálna budova Európskeho parlamentu, nazývaná krabica syra.
Úchylovia z celého sveta si chodia fotiť postavičku Manneken Pis (slávna socha cikajúceho chlapčeka). V niektorej z uličiek nájdete aj jeho sestru Janeken Pis.
Antverpy sú mestom diamantov. V blízkosti Hlavnej stanice sa nachádzajú najväčšie zlatníctva a Múzeum diamantov. Ďalšími zaujímavosťami sú radnica z 15.storočia, najväčšia gotická katedrála v Beneluxe, v ktorej sú vystavené 4 Rubensove diela, socha rímskeho vojaka Braba, ktorý v Antverpách zabil zlého obra Antigona. Do svetového dedičstva UNESCO sa tiež zapísalo múzeum Plantin – Moretus, kníh-tlačiareň zo 16.storočia.
Po polroku radovánok som sa z Bruselu vrátila do slovenského stereotypu, vybalila plyšového macíka, niekoľko zbytočností, ktoré sa až také zbytočné neukázali, kopec suvenírov a ešte viac zážitkov. Upozorňujem, že nie každý deň bol o zábave. Samozrejme, všetci exchange museli aj študovať, ale každopádne množstvo zážitkov a nových ľudí stál za to. Ak teda máte príležitosť, naštudujte si potrebné materiály, pobaľte si čo chcete a hor sa za novými zážitkami.
