BOJOVALA S DROGOVOU závislosťou svojho brata

Beata uchopila Robertovu trasúcu ruku do svojej a s ľútosťou v očiach mu odvetila: „Áno, pomôžem ti, ale takto to už ďalej nemôže ísť. Pozri sa na seba, ako vyzeráš, ako to ide s tebou dolu kopcom. Každou ďalšou dávkou si bližšie do hrobu a ja si pritom koledujem o stratu dobrej povesti a dobrého miesta v našej nemocnici. Okrem toho je to nezlučiteľné s lekárskou praxou a najmä Hippokratovou prísahou…“

Netrvalo dlho a všetko sa na klinike prevalilo. V ten deň, keď opäť tajne vyberala zo skrinky narkotikum, videla ju pritom jej kolegyňa. Už dlhšiu dobu bolo na oddelení verejným tajomstvom, že niekto zo zamestnancov si odnáša omamné prostriedky.

Vedenie nemocnice promptne reagovalo: MUDr. Beata Zinková dostala okamžitú výpoveď. Potom v priebehu ďalších mesiacov nasledovala súdna dohra, kedy sa mladá lekárka musela zodpovedať za čin krádeže a rozširovania omamných prostriedkov. V podstate tu nešlo len o vinu či nevinu Beaty Zinkovej, ale i o morálny podtext.

Všetko začalo, keď prešiel Robert zo základnej na priemyslovku, mal vtedy pätnásť rokov. Prvýkrát sa dostal do kontaktu s hašišom. Zvedavosť mu nedala, ponúkanú drogu vyskúšal. Neskôr sa však návyk na drogy stupňoval, čo viedlo samozrejme ku zvyšovaniu dávok a k prechodu na silnejšie drogy – od LSD, pervitínu, kokaínu až k heroínu. V poslednom období si už pichal drogu denne.
Najskôr o tom nikto v rodine nevedel, až neskôr ho pristihla mama v kúpeľni s injekčnou striekačkou, ktorú mu v afekte vytrhla z ruky a len čo sa trochu upokojila, pokúsila sa mu prehovoriť do duše, ale Robert si jej slová nevzal k srdcu. Aby ju však upokojil, absolvoval odvykaciu kúru. No ani nie o dva týždne po návrate z liečenia vrátil sa k drogám znovu. Peniaze na ne si zaobstarával rôznym spôsobom. Najčastejšie však z matkiných zásob na domácnosť, ktoré mala uložené v zásuvke písacieho stola. Keď na to prišla, uložila si peniaze do banky. Potom už Robert rozpredával z bytu čo sa dalo. Obrazmi a rodinnými cennosťami počnúc až po obnosené šatstvo. Všetci sa za neho hanbili. Problémy mal i so susedmi, ktorým občas zmizol bicykel či lyže z pivnice. I keď tušili, že zlodejom je on, zo súcitu k jeho rodine, ktorú poznali ako slušnú a priateľskú, nešli to nahlásiť. Veď o Roberta sa rodičia od malička vzorne starali a venovali sa mu. Nebol nikdy dieťaťom ulice, v škole sa dobre učil a nebol tu naozaj dôvod hľadať útočisko v drogách.

Správanie chlapca nakoniec rodinu úplne rozvrátilo. Manželstvo rodičov sa rozpadlo, pretože sa začali nezmyselne obviňovať, čia je to chyba, že Robert sa dal na cestu drogovania. Otec chcel situáciu riešiť oveľa ráznejšie. Zatiaľ čo matka sa syna stále zastávala. Verila mu vždy, keď jej sľúbil, že prestane a nechcela situáciu riešiť násilnou cestou. Otec sa z nešťastia vrhol na pitie. Domov sa vracal už len neskoro v noci a vždy pod vplyvom alkoholu. Nápor na matku z toľkých strán bol nezvládnuteľný, nedokázala sa s tým vysporiadať. Objavili sa depresie, ktoré sa snažila prekonať sama. Najskôr utišujúcimi práškami, potom u psychiatra, no bolesť, ktorú prežívala bola nad jej sily. Riešila to samovraždou – vzala si na noc celú tubu tabletiek na spanie.

„Vtedy som sa rozhodla, že sa aspoň pokúsim obmedziť Robertove trestné činy tým, že mu drogu zaobstarám sama. V tom čase som práve ukončila štúdium medicíny a začala som pracovať na oddelení onkológie v našej nemocnici. Nebol to pre mňa problém, dostať sa k liekom,“ vraví Robertova sestra, Beata Zinková. „Viem že som nekonala správne, stále som sa ho pokúšala donútiť, aby sa zbavil svojej závislosti. Ale on toho nebol schopný, i keď sám vedel, že nerobí dobre. Samovražda matky v ňom navyše vyvolala výčitky svedomia. Potreboval čas, aby sa z toho najhoršieho dostal. Potom som ho chcela prehovoriť na odvykaciu kúru. Okrem toho som bola presvedčená, že narkotikum, ktoré mu podávam je oveľa spoľahlivejšie, než pokútne obstaraná droga. Nevidela som v tej chvíli iné východisko…“

Doktorku Beatu Zinkovú súd odsúdil na dva roky trestu odňatia slobody nepodmienečne.