Nie je znásilnenie ako znásilnenie. Ich páchateľov nemôžeme zaradiť do jednej škatuľky. Ide o trestný čin, ktorý sa ťažko dokazuje – i preto, že ak sa aj žena rozhodne vec oznámiť, neurobí to hneď okamžite.
Ide sa domov prezliecť, vykúpať, upraviť. Rodičia doma dokonca s dcérou-obeťou všetko dôkladne preberú, zapoja príbuzných a známych a až potom sa možno dostavia na políciu. Obavy pred vyšetrovaním sú pochopiteľné – opakované rozprávanie traumatizujúceho zážitku, lekárske vyšetrenia, konfrontácia s prípadným páchateľom, nepríjemné pohľady susedov. Každé zaváhanie však komplikuje úspech vyšetrovania.
Simona D. z Bratislavy má dnes dvadsaťtri rokov. Pred piatimi rokmi šla z diskotéky, s kamarátkou sa rozlúčila pri autobuse a bez obáv sa rozbehla k nim na sídlisko. K prepadnutiu došlo pri dverách, k znásilneniu v suterénnom priestore pivníc. Zostalo pár modrín, krv na bielizni, hnus na duši. Simona odvtedy po zotmení nevytiahla sama päty z domu, rozišla sa so svojím chlapcom a v každom mužovi vidí potencionálneho útočníka.
Prípady klasické i sporné
Zjednodušene môžeme prípady znásilnenia rozdeliť do troch skupín: na znásilnenie v rodine, znásilnenie ako výsledok mejdanu a kruté prepadnutie.
Sporné bývajú samozrejme prípady, kedy Ona /veselá, spoločenská, opitá/ si na večierku vysvetľuje veci inak než On. Niekedy žena očakáva len romantické dvorenie, ale muž ide rovno na vec a už sa nedá zastaviť. Práve takíto „majstri“ sa potom často zložito bránia obvineniu zo znásilnenia. Lenže i vzhľadná, urozprávaná stopárka v minisukni, bez podprsenky, vo svetríku s poriadnym výstrihom si „koleduje“ o malér…
Simonu ale postihlo znásilnenie klasické. Páchateľom bol deviant. A tí sú najhorší.
Niektoré prepadnutia za účelom sexuálneho styku nebývajú dokonané. Odborníci radia potencionálnym obetiam – rozprávajte, správajte sa inak než násilník očakáva. Napríklad devätnásťročná Eva N. z Trnavy nebola znásilnená len preto, že po zavlečení do pivnice úplne otráveným hlasom prehodila: „Tak, keď inak nedáš, ideme na to. To som zvedavá, čo mi predvedieš.“
Každá žena vo vypätej situácii si však nezachová chladnú hlavu, ani nedokáže odhadnúť, na aký typ násilníka natrafila. Niektorí muži ale znásilnenie naozaj nedokončia. Sú vyrušení, mätie ich prostredie, neočakávané správanie obete. Nemožno však rátať s tým, že ich odradí ženina „indispozícia“, tá môže vyvolať túžbu po ešte brutálnejšom trestnom čine. Najviac znásilnení sa udeje pri otváraní domových dverí. V dome sú pivnice, výťah, na dvore kontajnery, susedia sú málokedy ochotní počuť krik, či volanie o pomoc. Páchateľ si vyberá obeť, miesto i čas – je teda vo výhode. Ženy majú šancu, keď prelomia svoju anonymitu rozprávaním o rodine, páchateľovom odeve, účese… Vždy je to situácia psychicky náročná a ťažko riešiteľná.
Prepadnutie treba ohlásiť!
Žena hľadá chybu v sebe. Ako odo dňa prepadnutia zakomplexovaná Simona. Šestnásťročná Marta K. z malého mestečka sa s ošklivou skúsenosťou zdôverila rodičom. Rodičia verejne lamentovali. Marta potom skončila na psychiatrii, rodičia sa rozviedli. Mestečko spoluprežívalo tento príbeh…
Inú mladú dievčinu po znásilnení nesprávne nútila do normálneho života jej vysoko vzdelaná rodina. Denne ju všetci presviedčali: Nič sa predsa nestalo. Máme ťa radi a odpustili sme ti /!/.
Bolesť, strach, hnus z poníženia sa do ženy vryje a ako tieň trápenia ju prenasleduje po celý život. Zákonite prichádza nespavosť, sexuálne problémy, narastá vedomie, že bola pošpinená a tiež hrôza z toho, že sa môže s páchateľom stretnúť. Ukryjú to v sebe, bojujú samy so sebou. A to je tá najväčšia chyba. Nielen pre ich psychiku. Agresívny páchateľ totiž neprepadne ženu len raz za život. S každou úspešnou akciou rastie jeho agresivita. Títo muži napádajú bez varovania, bezohľadne, surovo. Ich obeť nemá šancu. I preto by mali ženy každé prepadnutie ohlásiť.
PÁR SLOV NA ZÁVER:
Treba myslieť na prevenciu. Neísť po zotmení sama na neznáme, opustené miesta, ísť radšej v partii alebo so sprievodom inej osoby, neprovokovať, všímať si okolie, mať so sebou niečo na svoju obranu. A keď už k prepadnutiu dôjde, nehanbiť sa kričať!
/prv/ -ko-
