Osemdesiatdeväťročná pamätníčka Jarmila Semotámová zo Znojma nemala ľahký život. V roku 1952 bola ako devätnásťročná z politických dôvodov uväznená a čoho sa na nej neskôr vyšetrovatelia a bachari dopustili, nikdy nezabudne, aj keď by si to priala.
Pamätníčka Jarmila Semotámová sa narodila v októbri roku 1933 do početnej rodiny Šárkových. Bola zvyknutá na skromné pomery, ale užívala si pokojné detstvo. Až do novembra 1938, kedy došlo k nacistickému pogromu a rodina Šárkových sa kvôli otcovmu protinacistickému zameraniu dala na útek zo Znojma do Kunštátu.
„Ako sme začali bežať, tak ma začalo bolieť na hrudi a ja som nemohla dýchať. Tak ma otec vzal na chrbát a hovoril: ‘musíš ma držať, ale nesmieš ma škrtiť, aby som mohol dýchať, aby som mohol rýchlejšie ísť’,“ popísala pred časom útek pani Jarmila.
Po ceste prespávali u príbuzných a nakoniec sa rodina usadila na statku pri Boskoviciach pri Brne, kde v trochu stiesnených priestoroch Šárkovi zostali až do konca vojny. Po nej sa rodina vrátila späť do Znojma.
Bitie a nadávky počas výsluchov
Ďalší zvrat v živote pani Jarmily prišiel vo februári 1948, kedy došlo k nástupu komunistickej moci. To sa dotklo hlavne hlavy rodiny, Jána Šárku, ktorému komunisti znárodnili živnosť a on tak mal veľké problémy uživiť početnú rodinu. Na protest proti pomerom v krajine odovzdal v roku 1950 červenú knižku a začal vymýšľať, ako sa z bezvýchodiskovej situácie v krajine dostať.
Jediným riešením bola podľa otca emigrácia na Západ. K tej prehovoril aj svoju ženu Anastáziu a dcéru Jarmilu. Akcia sa ale nepodarila a rodina bola zadržaná pohraničnou strážou. A vtedy prišli snáď tie najhoršie mesiace, ktoré pamätníčka zažila.
„Keď som prišla prvýkrát na výsluch v Brne na Pričnej, tak to bol zrejme Rus. Ten bol taký sprostý a surový. Ten ma toľko bil, že si to neviete predstaviť. To bola vždy rana a ja som išla k zemi. Potom ma poliali vodou a nadávali mi,“ popísala šialené zaobchádzanie pani Jarmila.
Spomienky bolia aj po rokoch
Na jeseň roku 1952 bola spoločne s matkou eskortovaná do znojemského kriminálu. V tom bola Jarmila bachármi znásilnená. „Prišli ku mne a povedali mi: ‚Boli sme u tvojej mamy a teraz ideme vyskúšať teba!“ Viac neviem. Pamätám si len toho prvého, chrochtal ako prasa. Prebudila som sa v hroznom stave a odvtedy nemôžem mužských ani vidieť,“ otvorila v rozhovore bolestivé spomienky pani Jarmila. Na slobodu sa dostala v máji 1953.
Na to, akými hrôzami si v kriminále prešla, chcela zabudnúť, ale nešlo to a spomienky ju trápili každým dňom. Navyše po hroznom zážitku mala k mužom veľký odpor, čo sa zrejme podpísalo aj na vzťahu pani Jarmily s manželom, ktorého si vzala krátko pred zadržaním. Mužovi sa nikdy nezverila, čo sa jej a matke vo väzení dialo. „On by mi to neveril a nepochopil by to,“ uviedla pamätníčka.
Aj keď od znásilnenia pani Jarmily a jej mamičky ubehlo viac ako sedemdesiat rokov, spomienky sa žene vracajú stále. Navyše páchatelia, ktorí sa hrôz dopustili, za odporný čin nikdy súdení neboli. Ich mená pani Jarmila nepoznala a dnes už budú zrejme po smrti.
