V sobotu uplynie 70 rokov od justičnej vraždy právničky a političky Milady Horákovej (†48). Pražská rodáčka naposledy vydýchla na popravisku v areáli Väzobnej väznice Pankrác 27. júna 1950. Na mieste vtedajšej šibenice sa dnes nachádza pomník v tvare vzpriameného kríža s tŕňovým vencom.
História pankráckej väznice sa začala písať v roku 1889. Najväčšie hrôzy za jej múrmi ale prebiehali až od 40. rokov 20. storočia. Najprv tu popravovali nacisti, neskôr tiež komunisti. Len za obdobie protektorátu sa hovorí o viac ako 1000 popravených väzňoch.
Nekonečná muky
Ďalšia vlna popráv nastala po konci vojny, najmä po roku 1948, kedy sa v Československu ujali moci komunisti. Na popravisko vtedy putovali „ideologicky“ nepopulárni politici, vojenské špičky, odborníci, u ktorých prevažovali antipatie a obavy z toho, že sa nebudú držať tej „správnej“ straníckej línie KSČ, alebo ich strana skrátka vnímala ako ohrozenie svojej moci.
Medzi nimi bola práve aj Milada Horáková, ktorú komunistický režim vo vykonštruovanom procese odsúdil na smrť za údajnú vlastizradu. K výkonu trestu došlo, ako bolo tou dobou obvyklé, zavčas rána v severovýchodnej časti areálu pankráckej väznice. „Osobne som ju nepoznala, ale všetky sme o nej vedeli, rovnako ako kedy bude popravená. O štvrtej ráno vypustili psov, cesty okolo baráku boli vysypané pieskom, takže sme počuli kroky. Na cele nás bolo štrnásť. Keď ju viedli, všetky sme si kľakli a modlili sa. Bolo to strašné. Jedna bacharka bežala po chodbe a kričala. Keď sme sa jej neskôr pýtali, prečo tak kričala, povedala nám, že tá poprava bola strašná,“ zverila sa v rámci projektu Pamäť národa Marie Chalupová.
Čím že tá poprava bola tak strašná? Historici sú v podstate za jedno, a dochované materiály im dávajú za pravdu, že nešlo o „obyčajné“ obesenie, ale o pomalé uškrtenia na kole – tzv. doske. Popravovaní boli priviazaní jedným koncom lana za nohy, druhým koncom na krku. Za lano potom ťahali kati, čím došlo k pomalému a trýznivému škrteniu.
Prezidenský kandidát Franz by odsúdil komunistov tak ako nacistov v Norimbergu po vojne
Výkon popravy mal konkrétne v prípade Horákové trvať dokonca zhruba 15 minút! „Väzeň tak umieral niekoľko minút, po tridsiatich sekundách ale stratil vedomie. Tak zomrela aj Milada Horáková,“ opísal v minulosti pre Denník hovorca väznice Jiří Diviš praktiky komunistov.
Jediná žena
Spolu s Horákovou boli toho dňa popravení ešte Jan Buchal (†37), Oldřich Pelcl (†46) a Záviš Kalandra (†47). Úmrtie Milady Horákovej vo svetle krutosťou KSČ je o to smutnejšie, že sa jednalo o jedinú ženu, ktorá bola popravená za celú existenciu socialistického štátu z politických pohnútok. Do toho ešte človek nesmie zabudnúť kruté praktiky pred samotnou popravou, rôzne metódy fyzického i psychického týrania a mučenia.
„Chodím sem na toto miesto s pocitom skľúčenosti hanby,“ vypovedal pred dvoma rokmi vtedajší starosta Prahy 4 Petr Štěpánek (SZ) v rámci piety, ktorá sa každoročne na nádvorí pankráckej väznice koná. „Ešte som nevidel, za celý čas, čo sem chodím, že by sem prišiel niektorý komunista, ktorý by sa za činy, ktoré tu v 50. rokoch prebiehali, ospravedlnil.“
Miesto odrezané od sveta
Tým, že sa pomníček nielen Milady Horákovej, ale aj ďalších popravených schováva za múrmi väznice, je pre verejnosť takmer neprístupný. Iba pri ojedinelých prípadoch, ako je napríklad výročie a s ním spätá pieta práve za Miladu Horákovou.
Dodnes sa na mieste popravisko, vo výklenku väzenskej nemocnice, dochovala vybetónovaná diera, do ktorej bol zakotvený šibeničný kôl. Na ňom boli obete komunistickej zvole popravovaní. Na mieste sa dnes týči drevený kríž, v ktorého prostriedku je usadený tŕňový veniec. Práve v týchto miestach naposledy vydýchla Milada Horáková, tak ako mnohí ďalší, ktorí s ňou zdieľali pochmúrny osud.
