Kat sa musel činiť, pretože v stredoveku sa popravovalo stále a často. Veľa vecí, ktoré ale o katoch vieme, sú v podstate len báje a vymyslené príbehy. Pravda je totiž ako obvykle trochu niekde inde.
V máji roku 1573 stál devätnásťročný Frantz Schmitd na dvore domu svojho otca a chystal sa odseknúť hlavu psovi. Zatiaľ sekal svojím mečom len tekvice, aby sa precvičil a zložil skúšku useknutím hlavy psovi. Odseknúť hlavu psovi sa podarilo a zo Schmitda sa stal certifikovaný kat. A my vďaka jeho presným zápiskom vieme, aké to bolo, keď sa človek učil na kata.
Katov bolo v stredoveku potreba. Aj temný stredovek sa totiž snažil o dodržiavanie práva, len na naše pomery príliš často siahal na trest smrti. Lenže ľudia nestáli zrovna frontu, aby mohli niekoho vešať, sekať, alebo dokonca mučiť. O túto prácu bolo málo záujemcov. A tak k tomu boli často prinútení. Trebárs miestny mäsiari boli doslova dotlačení k tomu, aby sa stali tiež obecnými katmi. Ak odmietli, hrozilo im, že sa ich vlastné hlava ocitne na polena. Skrátka dostali ponuku, ktorá sa nedala odmietnuť.
Mnoho katov tiež túto prácu zdedilo. Otec chlapca všetko naučil a ten mal istotu, že bude zamestnaný a dobre platený. Vznikali tak celé dynastie majstrov katov. Problém bol, že u ostatných mali pramalú úctu, nemali priateľov a patrili k nechceným členov spoločnosti. V krčme si od nich každý odsadol, ľudia si pred nimi odpluvali na zem. Nesmeli chodiť do kostolov, väčšinou bývali na samom okraji mesta či dediny, keď sa oženili, svadba sa musela konať za múrmi ich domu. Paradoxne tak sociálna izolácia spôsobovala, že kati sa združovali v spoločnosti kriminálnikov, zlodejov a prostitútok, teda ľudí, ktorí celkom mohli za čas skončil pod ich sekerou.
Ich situáciu sa im snažili kompenzovať úrady a šľachta najrôznejšími úľavami. Kati neplatili dane, mali nárok na jedlo a pitie zdarma od mestských krčmárov a niektorí mali aj ďalšie drobné úľavy. Podmienkou bolo, aby zostal naďalej v práci a tiež, aby ju vykonával dobre a profesionálne. To znamenalo, že kat musel byť schopný popraviť kohokoľvek akýmkoľvek požadovaným spôsobom. Nielen sťatím mečom, ale aj obesením, upálením, atď. Ak sa mu v niektorej „disciplíne“ neviedlo, bol obvinený z neschopnosti a krutosti. Poprava mala byť vykonaná rýchlo a mala mať punc profesionality.
Nepodarená poprava, pri ktorej bol napríklad popravený sťatý opakovane, alebo napríklad spadol zo šibenice, končila spravidla útokom rozzúreného davu na kata. Ak prežil, putoval do väzenia. Museli byť preto celkom dobre zbehlí v ľudskej anatómii a museli byť tiež manuálne zruční.
Po poprave Vianočného masového vraha Vladimíra Luleka, si dal kat panáka rumu
Celkovo podľa historikov nesedí obraz katov ako sadistických vyvrheľov, ktorí sa vyžívali v násilí a smrti. Boli to ľudia, ktorých osud donútil robiť prácu, ktorú nechcel nikto iný. Mnoho z nich by zrejme radšej vykonávali niečo iné, ale nedostali príležitosť. Ti osvietenejší z nich sa snažili, aby do podobnej situácie neuvrhli svojich blízkych. Aj Frantz Schmitd tak na konci svojej kariéry odišiel do Bavorska, aby požiadal úrady, aby nenútili jeho potomkov pokračovať v remesle. A bolo mu za jeho verné služby vyhovené..
