Narodil sa v Žatci a už od útleho veku sa mu nepáčil nacistický režim Adolfa Hitlera. To, že sa nebál vyjadriť svoj názor ho síce priviedlo do väzenia, ale nakoniec mu jeho úprimnosť zachránila život. Medzi popravenými Nemcami po konci vojny Klepsch nebol. Za to ale musel pochovávať mŕtvych.
Peter Klepsch sa narodil v Žatci do rodiny úspešného obchodníka s chmeľom. Jeho rodina patrila k špičke v obore. Svoje obchodné aktivity rozšírila skoro do celého sveta.
V roku 1938 vtedy desaťročný Peter prvýkrát pričuchol k vojne. Na vlastné oči videl príchod nacistov do Sudet. Dokonca sa u nich v rodine zdržiaval jeden z veliteľov Rudolf Schmidt, uviedol pamätník pre projekt Pamäť národa.
V roku 1944 Petra povolali na obsluhu protilietadlových kanónov na Mostecku. V tú dobu si ale nebral servítky a negatívne sa vyjadroval na adresu vlády v hitlerovskom Nemecku. Keď sa k tomu pridalo údajnej pomáhanie dezertérom, bol zatknutý. Po výsluchoch putoval do väznice v Moste.
Ako sa blížila fronta, prišiel začiatkom mája rozkaz odviesť Mosteckých väzňov „do bezpečia“ na západ. Petrovi sa však z pešieho transportu podarilo utiecť. Nenápadne sa vkradol do auta s nemeckými utečencami a nasmeroval si to späť do rodného Žatca.
Po relatívnom pokoji po oslobodení prišla za Petrom jeho sestra. „Musíš okamžite von na rynek, inak ťa zastrelia!“ Oznámila mu. „Potom prišli českí vojaci na koňoch a s bičmi a hnali nás na žatecký rynek, teda trhovisko. Tam sa všetci žatecký Nemci zhromaždili a museli počas dňa po kolónach odchádzať do Postoloprtov,“ spomínal Peter Klepsch pre Pamäť Národa.
Hrobár obetí
Obrovské šťastie mal pán Klepsch, keď sa mu podarilo dokázať, že bol väznený za narážky proti nacistickému režimu, a bol tak vlastne jeho obeťou. Československí vojaci ho tak nepostavili rovno na popravisko v Postoloprtoch. Rolu ale dostal desivú. Stal sa z neho hrobár obetí.
Postoloprtským hrobárom nezostávalo, než zostať k situácii chladnými. „Boli sme tak nejako letargickí. Ja teda každopádne. Bol som úplne chladný. Nemal som potom už žiaden strach a nič také,“ dodal Klepsch. Nie každý sa ale dokázal takto obrniť. Klepschov kamarát Langer radšej zvolil smrť.
„Prihlásil sa u Marka a povedal, že chce zomrieť, že je dôstojník, že už to nevydrží a že žiada o ranu z milosti. A potom povedal Marek, ešte dnes to počujem:, Čo, ty chceš ranu z milosti? Máš ju mať! ‘Potom vzal pištoľ a strelil ho do temena,“ vysvetlil Peter.
Od Norimberského procesu s nacistickými monštrami uplynulo 74 rokmi
Do pamäti sa Petrovi zapísala predovšetkým poprava piatich chlapcov, ktorí boli exemplárne potrestaní za pokus o útek. „Chlapcov postavili k severnej stene kasární a ku každému z nich postavili jedného strelca. A ja viem len, že jedného strelili do krku, vyrazil prúd krvi, na jeden, dva metre ďaleko. A jeden volal svoju mamičku, to som taktiež videl,“ spomínal pán Klepsch.
Potom už bol Peter povolaný k pochodu späť do Žatca, kde sa opäť stretol aj so svojou matkou. V marci 1946 odišiel Peter Klepsch s matkou, sestrou, švagrinou, dvoma tetami a sesternicami transportom vo vagóne hospodárskych zvierat cez Cheb do americkej okupačnej zóny v Nemecku.
