Vo februári roku 1967 bolo prerušené spojenie so sovietskou ponorkou K-129, ktorá bola na hliadkovej misii v Pacifickom oceáne. Sovieti rozbehli mohutnú pátraciu akciu po plavidle, ale nakoniec vyhlásili ponorku za stratenú. Američania ju ale našli.
Na palube K-129 sa nachádzali jadrové hlavice. Práve tie zaujímali špičky americkej armády, ktoré v situácii videli šancu, ako sa k týmto strelám dostať. Tak sa zrodila tajná operácia pomenovaná Project Azorian.
Išlo o jeden z najdrahších, ale aj najtajnejších projektov, ktorý spadal pod CIA. Situácia bola nasledujúca. Musela byť postavená špeciálna plošina, ktorá by ponorku vyniesla na hladinu, musela byť spustená rozsiahla dezinformačná kampaň voči vlastným médiám aj krycí príbeh pre Sovietov, ktorí sa nemali o ničom dozvedieť. To bola skutočne neľahká, ak nie nemožná úloha.
Práve preto, aby všetko prebiehalo v utajení, dostala akciu pod svoje krídla CIA, a nie americké námorníctvo. Tomu by sa celú vec utajiť rozhodne nepodarilo. Problémom bolo, že nikto v USA nikdy nevyťahoval z mora nič ani zdanlivo tak veľkého ako sovietsku ponorku. Všetko sa muselo vymyslieť a tiež vyrobiť od piky, pretože na takú situáciu sa skrátka bežné stroje nevyrábali. Bola vybraná špeciálna loď Hughes Glomar Explorer, ktorá bola prestavaná a špeciálne vybavená pre túto úlohu. Navyše patrila excentrickému miliardári Howardovi Hughesovi, ktorý bol zasvätený do plánu a poskytol kryciu historku. Vyhlásil, že jeho loď plánuje na dne mora ťažiť mangánovú rudu. Údajne tam jeho sondy objavili ohromné ložiská. Nebolo by to prvýkrát, čo nejaký boháč hodlal sypať peniaze do trochu riskantných podnikov, a táto historka tak pôsobila na verejnosť pomerne vierohodne. Médiá sa jej chytili, a tak televízia točila spoty, ako miliardár hľadá na dne mora rudu a ako je to celé technologicky nesmierne zložité.
Londýn rieši problém. Čo s jadrovými ponorkami, keď sa Škótsko odtrhne?
Došlo to tak ďaleko, že dokonca vláda prerokovávala, či je legálne, aby Hughes takto ťažil na morskom dne. Lenže predsa len veci nešli tak dobre, ako sa zdalo. Pravdu odhalil už v roku 1974 reportér New York Times Jack Anderson. Ten neposlúchol dokonca CIA, ktorá mu nariadila, aby celú vec nezverejnil. Článok vyšiel v roku 1975 v New York Times a takmer v rovnakej dobe aj v L.A. Times. Až v roku 2010 CIA potvrdila, že k operácii skutočne došlo, však dodnes sa presne nevie, čo sa podarilo z mora vyzdvihnúť.
Isté je, že Hughesov Glomar Explorer pracoval na mieste stroskotania ponorky dlhšie ako mesiac. Za tú dobu ho dvakrát videli sovietske vojnové lode, ale nikto si nepripúšťal, že by Američania takto otvorene vykonávali nejakú tajnú operáciu alebo dokonca vyťahovali ponorku.
Ako námorný dôstojník Vasilij Archipov zachránil svet pred jadrovou vojnou
Podľa všetkého sa im podarilo vyzdvihnúť zadok, ale nie celý trup, ktorý sa rozlomil. K rozlomeniu trupu vraj došlo, až keď ohromné ramená vyzdvihovali trup z mora. Došlo tiež k niekoľkým technickým zlyhaniam a incidentom. Z ponorky tiež vyzdvihli najmenej šesť tiel členov posádky a tiež dve jadrové torpéda, ale nie samotné jadrové rakety. Bolo vyzdvihnutých veľa zariadení, tiež lodný zvon, lodný denník a ďalšie záznamy.
Hoci bola operácia extrémne drahá a svoj hlavný cieľ, teda získanie sovietskych jadrových rakiet, nesplnila, CIA ju dodnes považuje za jeden zo svojich najväčších úspechov vôbec. Priamo pred zrakmi sovietskych lodí vyťažili maximum z vraku ich ponorky a dokázali to veľmi dlhý čas tajiť pred vlastnými médiami. Tie príbeh zverejnili práve s odvolaním sa na to, že ide o extrémne mrhanie s prostriedkami daňových poplatníkov, ktorí majú právo vedieť, na aké veci vláda ich dane vynakladá. Celú operáciu filmoval špeciálny štáb CIA, ktorý natočil obrovské množstvo materiálu. Ten bohužiaľ dodnes nebol zverejnený.
