„Dvestopäťdesiat detí! Len dvakrát denne takýto malý kúsok mäsa! To bolo všetko, všetka ich strava,“ spomínal Juraj, ponad plece ktorého som počas počúvania príhod z Afriky pozoroval utešené húsatká. Ujedal som z chutného koláča a zapíjal ho minerálkou. Čo by za to dali…
Juraj je mních, ktorý strávil na misiách v Afrike osem rokov. Ak by mohol, vrátil by sa aj hneď. Zadarmo. Bez ohľadu na to, koľko nebezpečenstiev tam zažil. Choroby, hady, blázniví černosi, ktorí ich kvôli rozbrojom chceli zabiť. Šiel by späť kvôli bezbranným ľuďom, ktorí potrebujú pomocnú ruku. Opraviť strechu, zaobstarať jedlo, liečiť chorých, tri kilometre nosiť vodu zo studne, vliať do sŕdc nádej či na pery úsmev. Počas jeho rozprávania sme si prezerali fotky, ktoré ilustrovali mnohé jeho kroky Afrikou. Ako som tak ujedal z fajného koláča a chystal sa vziať si broskyňu, potom orechovník, uvedomil som si, že nielen ja, ale aj húsatká za oknom sa majú lepšie, než milióny ľudí na „čiernom kontinente“. Došlo mi, že tá otrepaná veta má svoj význam. Počuť na vlastné uši opisy autentického boja o jedlo, boja s hladom, boja o prežitie, ma upevnili v presvedčení, že naozaj si mnohé nevážime, mnohým pohŕdame, poprípade mnohým bezcitne plytváme.
S iným mníchom, poetom Paľom, som krátko predtým sedel vonka na krytej terase pred farou. To ešte nad dedinkou Poniky lialo. Okrem iného mi spomínal momenty z domova sociálnych služieb, kam chodí pomáhať. Priznal sa, že niektoré ťažké prípady chorých sú prisilnou kávou aj pre neho. Podotkol, že my, zdraví, väčšinou vnímame svoje pohodlie za samozrejmosť. Až keď sa niečo stane, potom zisťujeme, ako veľa sme doposiaľ mali.
Pár dní nato som v objatí držal ani nie dvadsaťštyri ročnú slečnu, ktorá mala tvár plnú sĺz. Ľutovala sa, že na svoj vek vlastne nič nemá. Žiadnu veľkolepú kariéru, žiadnu vlastnú rodinu či deti, žiaden majetok. Na milujúcich rodičov, vysokoškolské vzdelanie, prácu, strechu nad hlavou, obživu či priateľov akosi pozabudla. Spomenul som si na deti v Afrike. Spomenul som si na ťažko chorých v onom domove sociálnych služieb. Na boj o prežitie.
Často máme toho neúrekom, no pozeráme sa viac na to, čo nám chýba. Často plytváme niečím, za čo by v inom kúte sveta boli nesmierne vďační. Všeličo vnímame ako samozrejmosť, nevďačne. Nečudo, že sme šokovaní, keď o niečo z toho náhle prídeme. A obyčajne postačí málo – zmeniť pohľad, zmeniť postoj.
Marcel Páleš
„Jeden z mojich priateľov očakáva veľa a býva sklamaný, keď niečo nevyjde. Ja som začal iným extrémom – nečakám nič, a vždy som plný vďaky za rozličné blahá.“
(R. W. Emerson)
„Chudobný nie je ten, kto má málo, ale ten, kto veľa žiada.“ (Marcel Proust)
