Hrdinovia a zlodeji
V tú stredu 15. februára sa pri starom štvorposchodovom dome zhromaždilo vari sto ľudí. Z okna na druhom poschodí sa valil čierny dym. Bolo zjavné, že v byte vypukol požiar. Najstrašnejšie však bolo, že v oknách sa mihli hlávky piatich detí, oblizované plameňmi.
– Zahynú! – zakričal ktosi. – Sú doma samé.
– Zahynú! – zakričal ktosi. – Sú doma samé.
Predsa ich nemôžeme nechať zhorieť zaživa!
V tejto štvrti, obývanej väčšinou emigrantmi, sa všetci poznali. Vedeli, že v tom byte býva rodina s piatimi deťmi. Keď matka šla na nákupy, zvykla ich zamknúť v byte na kľúč. Bolo to nerozumné opatrenie.
Teraz boli deti uväznené v byte. Rozpálené plynové vedenie mohlo každú chvíľu vybuchnúť, takže by bolo šialenstvom vniknúť do bytu. A požiarnici, ktorých privolali, mohli prísť neskoro…
Bolo trištvrte na päť popoludní. V tej chvíli vyšiel z blízkej budovy pošty 31-ročný Karim Djouadi. Jeho pozornosť upútal nezvyčajný zhluk ľudí. Zamiešal sa medzi divákov. Spoznal medzi nimi devätnásťročnú Yasminu, ktorá bývala v tom istom dome ako on.
„Vypukol tam požiar,“ povedala mu.
Karim zdvihol hlavu a aj on zbadal päť detských hláv. Najstaršie malo sedem rokov. Plamene sa k nim už približovali. Deti kričali od strachu.
„Nedá sa nič robiť, kvôli plynu!“
„Ako to, že sa nedá nič robiť!“ namietol Karim. „Predsa ich nenecháme zhorieť zaživa!“
Zvesil si z pleca koženú kapsu, v ktorej mal osobné doklady a peniaze a hodil ju najbližšiemu divákovi.
„Podrž mi to, kým sa vrátim!“ zvolal a rozbehol sa k horiacemu domu.
Cestou si vyzliekol bundu z umelej tkaniny, ktorá by na ňom vzbĺkla ako fakľa. Schody bral po štyroch. Začal ho dusiť plyn. Keď dobehol na druhé poschodie, všimol si propanbutanovú bombu. Schmatol ju a z celej sily ňou udrel do zamknutých dverí. Dvere povolili a Karima ovalil čierny dym.
Teraz boli deti uväznené v byte. Rozpálené plynové vedenie mohlo každú chvíľu vybuchnúť, takže by bolo šialenstvom vniknúť do bytu. A požiarnici, ktorých privolali, mohli prísť neskoro…
Bolo trištvrte na päť popoludní. V tej chvíli vyšiel z blízkej budovy pošty 31-ročný Karim Djouadi. Jeho pozornosť upútal nezvyčajný zhluk ľudí. Zamiešal sa medzi divákov. Spoznal medzi nimi devätnásťročnú Yasminu, ktorá bývala v tom istom dome ako on.
„Vypukol tam požiar,“ povedala mu.
Karim zdvihol hlavu a aj on zbadal päť detských hláv. Najstaršie malo sedem rokov. Plamene sa k nim už približovali. Deti kričali od strachu.
„Nedá sa nič robiť, kvôli plynu!“
„Ako to, že sa nedá nič robiť!“ namietol Karim. „Predsa ich nenecháme zhorieť zaživa!“
Zvesil si z pleca koženú kapsu, v ktorej mal osobné doklady a peniaze a hodil ju najbližšiemu divákovi.
„Podrž mi to, kým sa vrátim!“ zvolal a rozbehol sa k horiacemu domu.
Cestou si vyzliekol bundu z umelej tkaniny, ktorá by na ňom vzbĺkla ako fakľa. Schody bral po štyroch. Začal ho dusiť plyn. Keď dobehol na druhé poschodie, všimol si propanbutanovú bombu. Schmatol ju a z celej sily ňou udrel do zamknutých dverí. Dvere povolili a Karima ovalil čierny dym.
Hlava sa mu krútila a pľúca mu šlo roztrhať
Vošiel do bytu a zastal. Nevidel ani na krok. Nábytok už pohlcovali plamene. Uprostred ohňa začul detský plač. Rozbehol sa tým smerom. Vošiel do kuchyne, tá však bola prázdna. Rovnako ako ďalšia miestnosť. Došiel k ďalším dverám. Opäť začul detský krik. Deti nemohli byť ďaleko. Odrazu pred sebou zazrel dva tiene, dve detské postavy v belasých pyžamách. Päťročná Leila držala v náručí svojho malého, sotva ročného bračeka Medjida. Karim vzal deti pod pazuchy a prekliesnil si s nimi cestu na chodbu. Na schodoch ho čakalo milé prekvapenie: mladá Yasmina sa odvážila vyjsť hore schodmi v pätách s ďalším priateľom Azimom. Karim im podal deti. „Odveďte ich!“ zakričal. „Idem pohľadať ďalšie.“
Strhol zo seba košeľu, obalil si ňou hlavu, na ktorej mu plamene už oškvŕkli vlasy a znovu vbehol do bytu. Oheň sa šíril čoraz viac. V obývačke už všetko pohltili plamene a zo stromu začali padať kusy trámov. Karim si neúprosne kliesnil cestu cez oheň. Napokon nahmatal pri múre tri ďalšie deti. Rýchlo schytil dvojročnú Houdu, 4-ročnú Lindu a vyniesol ich z bytu a odovzdal ich Azimovi a Yasmine.
Strhol zo seba košeľu, obalil si ňou hlavu, na ktorej mu plamene už oškvŕkli vlasy a znovu vbehol do bytu. Oheň sa šíril čoraz viac. V obývačke už všetko pohltili plamene a zo stromu začali padať kusy trámov. Karim si neúprosne kliesnil cestu cez oheň. Napokon nahmatal pri múre tri ďalšie deti. Rýchlo schytil dvojročnú Houdu, 4-ročnú Lindu a vyniesol ich z bytu a odovzdal ich Azimovi a Yasmine.
Ešte je tam jedno!
A opäť zmizol v plameňoch. Po niekoľkých minútach sa vynoril nesúc na rukách sedemročného Nassufa. O chvíľu vošiel do kaviarne na prízemí budovy stanice, kde ležalo na zemi päť detí, ktoré zachránil pred strašnou smrťou.
Yasmina zbehla do lekárne po kojeneckú fľašu a teraz dávala piť mlieko najmenšiemu z detí, nežne ho hojdajúc v náručí. Karim sa usmial. Hlava sa mu krútila, strašne ho boleli pľúca a bolo mu na vracanie. Bol však šťastný. Ešte naposledy sa pozrel na deti. Aziz vzal dve z nich do náruče a pokúšal sa ich upokojiť. Potom Karim padol do bezvedomia a zosypal sa na zem. Keď sa na druhý deň ráno prebudil, ležal na nemocničnej posteli na štvrtom poschodí kliniky. Do žíl na oboch rukách mu kvapkala infúzia.
V bezvedomí sa mu prisnil čudný sen. Malé čierne dievčatko sa ho pýtalo, prečo ich zachránil a on nevedel, čo má odpovedať.
Yasmina zbehla do lekárne po kojeneckú fľašu a teraz dávala piť mlieko najmenšiemu z detí, nežne ho hojdajúc v náručí. Karim sa usmial. Hlava sa mu krútila, strašne ho boleli pľúca a bolo mu na vracanie. Bol však šťastný. Ešte naposledy sa pozrel na deti. Aziz vzal dve z nich do náruče a pokúšal sa ich upokojiť. Potom Karim padol do bezvedomia a zosypal sa na zem. Keď sa na druhý deň ráno prebudil, ležal na nemocničnej posteli na štvrtom poschodí kliniky. Do žíl na oboch rukách mu kvapkala infúzia.
V bezvedomí sa mu prisnil čudný sen. Malé čierne dievčatko sa ho pýtalo, prečo ich zachránil a on nevedel, čo má odpovedať.
Niekto mu ukradol kapsu s dokladmi!
Vo štvrtok 9. apríla sme navštívili Karima v nemocnici. Sedela pri ňom Yasmina a ošetrovateľky ho obskakovali.
„Zajtra musíte byť pekný,“ žartovali. „Prídu za vami z televízie a starosta Marseille vám príde poďakovať.“
Karim sa skromne usmial. „Viete, neželám si nič iné, len sa čím skôr zvítať s tými deťmi. Chýbajú mi. Mali ste vidieť, ako sa ku mne túlili, keď som ich ťahal z plameňov. Cítil som sa ako ich otec…“
„Zajtra musíte byť pekný,“ žartovali. „Prídu za vami z televízie a starosta Marseille vám príde poďakovať.“
Karim sa skromne usmial. „Viete, neželám si nič iné, len sa čím skôr zvítať s tými deťmi. Chýbajú mi. Mali ste vidieť, ako sa ku mne túlili, keď som ich ťahal z plameňov. Cítil som sa ako ich otec…“
Karim nedostal späť svoje doklady. Muž, ktorému zveril svoju kapsu, mu ich ukradol. Darmo, sú hrdinovia a sú zlodeji.
-hl-
