Bolo pol tretej ráno,
keď ma zobudilo odomykanie bytu. Z dlhého vyčkávania na dcéru ma po polnoci nakoniec premohol spánok. Nasťa dobre vedela, že do polnoci musí byť doma. Dráždilo ma, s akou drzosťou vo svojich šestnástich ignorovala všetky moje príkazy. Zajtra si s ňou musím bezpodmienečne vážne pohovoriť, pomyslela som si a obrátila sa na druhý bok.
Ráno Nasťa na moje výčitky vôbec nereagovala. Mlčky vypila kávu, odstrčila natretý chlieb so syrom a bez jediného slova odišla do školy.
To bol vrchol! Takéto správanie ma dokázalo vytočiť viac než akákoľvek výhovorka.
Poobede som sa znovu pokúsila porozprávať sa s ňou. Ale ani tentokrát som nepochodila. No neprítomný výraz v jej tvári skrotil moju zlosť a začal mi naháňať strach. Čo sa preboha vlastne stalo?
„Dieťa moje, deje sa niečo?“ snažila som sa ju už prosbami prinútiť k hovoru. Spomenula som si na chlapca, do ktorého bola dcéra zaľúbená. Žeby jej dal košom? Vytrvalo som sa vypytovala a naliehala na ňu, aby sa mi zdôverila.
Trpké poznanie
Odrazu sa rozplakala: „Včera večer som náhodou stretla otcovho zákazníka. Ponúkol sa, že ma zvezie domov…“
Toho chlapa sme dobre poznali. Patril k stálym manželovým zákazníkom a priateľom.
„To je jeden z mojich najlepších odberateľov,“ pochvaľoval si často môj manžel. Teraz o ňom dcéra prehlásila, že je odporný a vyrozprávala mi svoj hrozný zážitok.
Vyzval ju, aby si k nemu nasadla do auta, že ju odvezie domov, aby prišla načas. Ale cestou nakoniec zabočil na lesnú cestu. Až vtedy dostala Nasťa strach.
„Vravela som mu, nech ma okamžite zavezie domov, inak, že to poviem otcovi. Ale on sa iba zasmial a povedal mi, že otec už na ňom zarobil veľa peňazí… Tak veľa, že on si teraz na oplátku môže trochu užiť s jeho dcérou…“ Kvôli usedavému plaču vyslovovala Nasťa vetu po vete s veľkými odmlkami.
Cítila som, ako mi behá mráz po chrbte a zrýchľuje sa tep. Ale musela som si ten hrôzostrašný príbeh vypočuť do konca.
„Potom zastavil, vrhol sa na mňa a strhol šaty z tela. – Bolo to hrozné, Čím viac som sa bránila, tým bol odpornejší. Nikdy som nezažila takú bolesť,“ plakala Nasťa.
Objala som ju. Triasla sa na celom tele. Akú hrôzu musela prežiť! Moja dcéra bola znásilnená! Musela som si to v duchu niekoľkokrát znovu a znovu opakovať, aby som tomu uverila.
„Zakázal mi, aby som o tom s vami hovorila,“ dodala Nasťa, celá zmätená. Pevne som ju objala a pohladila. Potom som odhodlane prehlásila: „Veď my pánovi ešte ukážeme.“ Šla som zatelefonovať svojmu mužovi, aby okamžite prišiel domov.
„Čo chceš robiť?“ opýtal sa ma manžel, keď som mu všetko vyrozprávala.
Prekvapene som sa na neho pozrela: „Zavolám políciu. Čo iné?“
„Nesmieme sa unáhliť,“ namietol môj muž nečakane a chytil ma za ruku. „Je to náš najlepší zákazník. Keď ho stratíme, môžem to hneď zabaliť.“
Pozerala som sa na neho najskôr s úžasom, a potom sa ma zmocnil nepredstaviteľný hnev.
„To chceš snáď povedať, že toho chlapa radšej necháš na pokoji, len aby si s ním ďalej mohol obchodovať?“
Michal hľadal výhovorky: „Musím predsa živiť rodinu. Starať sa, aby ste sa ty a Nasťa mali dobre. Preto musím myslieť na zárobky.“
„Aby sme sa mali dobre? S jeho peniazmi?“ vykríkla som a čakala, že sa konečne preberie. Neodpovedal mi, pristúpil k dcére. Chcel jej snáď vysvetliť, že znásilnenie nie je až taká tragédia? Že nad dobrým zákazníkom treba občas prižmúriť oko?
Na to už ale nedošlo. Nasťa sa zodvihla a mlčky vyšla z izby. Nechápala som to, ako len mohol môj muž reagovať na tento zločin spáchaný na našom dieťati takým nízkym spôsobom?
„Čo je pre teba dôležitejšie – tvoj obchod alebo tvoja dcéra? Čo keď si to ten chlap znovu dovolí? Keď ho nepoženieme na zodpovednosť, nemôže si byť pred ním naša dcéra istá, nemyslíš?“ opýtala som sa ho. Michal iba mávol rukou. „Preháňaš, on je v podstate celkom milý chlapík. Zrejme si iba trochu viac vypil. Čo sa stalo, stalo sa. Nasťa časom zabudne, prebolí to… A ty si s ňou pohovoríš ako žena so ženou.“
Odrazu stál predo mnou cudzí muž. To predsa nebol ten muž, ktorého som poznala takmer dvadsať rokov, ktorý bol po celý ten čas dobrým manželským partnerom a dcére láskavým otcom.
Došla mi trpezlivosť. Bez slova som odišla do Nastinej izby. Moja dcéra bola teraz pre mňa oveľa dôležitejšia ako môj manžel.
„Ten človek si predsa zaslúži trest, mami,“ vrhla sa mi do náručia Nasťa.
„Áno, určite. Udáme ho. A je úplne jedno, či sa to tvojmu otcovi hodí alebo nie.“
Keď sme vychádzali z izby, Michal sa na mňa spýtavo a bezradne pozrel.
„Musela som sa v tebe dvadsať rokov mýliť! Peniaze znamenajú pre teba viac ako vlastná dcéra!“ povedala som mu jedovato a obrátila sa na Nasťu. „Ideme na políciu!“
Ilustroval Jozef Homola
/ko-čit/
