Viac ako 700 kilometrov sa kanadskou divočinou tiahne diaľnica číslo 16. Miestni jej ale nepovedia inak ako Diaľnica sĺz. Za pol storočia na nej za nevyjasnených okolností oficiálne zmizlo osemnásť mladých žien a dievčat, v reáli ich ale bolo ďaleko viac – okolo štyridsať. Zohavené telá niektorých z nich pohodil vrah pri ceste, iné zmizli bez stopy.
724 kilometrov dlhá cesta sa tiahne medzi mestami Prince George a Prince Ruppert v oblasti Britskej Kolumbie. Lemuje ju panenská príroda, ideálne miesto na výlety to ale rozhodne nie je, aspoň pokiaľ ste žena.
Jednou z najmladších obetí Diaľnice sĺz bola dvanásťročná Monica Jacková. Tá zmizla na jar roku 1978. Vydala sa na bicykli na nákup do asi dvadsať kilometrov vzdialeného mesta. Chcela si zaobstarať nové topánky a kúpiť darček k narodeninám pre svoju sestru. Bolo to vôbec prvýkrát, čo matka dvanásťročnej školáčke tak dlhú cestu dovolila. Nešla ale sama, v polovici cesty sa k nej pripojili o dva roky staršia sesternica Debbie. Cestou z mesta sa dievčatá opäť rozdelili a Debbie zamierila domov.
Monica do svojho domova ale už nikdy nedorazila. Zostalo po nej len bicykel pohodený na zemi. Viac toho tímy, ktoré prečesávali okolité lesy, nenašli. Dlhých sedemnásť rokov nikto nevedel, čo sa s ňou stalo. Až v roku 1995 objavili lesníci niekoľko kilometrov od miesta, kde zostalo ležať dievčatin bicykel, neznáme ľudské ostatky. Analýza DNA potvrdila, že patria Monike.
Mapka ukazuje, na ktorých úsekoch diaľnice mizli, alebo boli zavraždené stopárky.
Vrahov rukopis je vo všetkých prípadoch veľmi podobný: mladé ženy a dievčatá boli väčšinou znásilnené a uškrtené. Ak sa ich telo našlo, boli na ňom viditeľné stopy bitia a hrubého zaobchádzania. Až vlani v decembri bol z vraždy Monicy po rokoch usvedčený dnes šesťdesiatsedem ročný Garry Taylor Handlen. Ten čelí tiež podozreniu z ďalšej brutálnej vraždy, ktorú mal vykonať o tri roky skôr. Telo jedenásťročnej Kathryn-Mary Herbertovej sa našlo dva mesiace potom, čo neprišla domov od kamarátky. Mala niekoľkokrát prerazenú lebku a rozdrvenú čeľusť.
Keď polícia na tlačovej konferencii oznamovala, že zadržala možného vraha Kathryn-Mary Herbertovej, jej matka prepukla v plač. „Toto je chvíľa, na ktorú som čakala 39 rokov. Konečne je to tu,“ vyhlásila. „Sľúbila som jej nad hrobom, že to nikdy nevzdám,“ dodala. Vedúci vyšetrovacieho tímu Wayne Clary spolu so svojimi kolegami prešiel desaťtisíce stránok policajných výpovedí, výsledkov laboratórnych expertíz a ďalších dokumentov. Za 45 rokov, ktoré ubehli od prvej vraždy u Diaľnici sĺz, vyšetrovatelia zhromaždili výpovede 60 tisíc ľudí. Aj s ohľadom na dlhý časový úsek sa domnievajú, že na neslávne preslávené ceste vyčíňalo ďalších niekoľko zabijakov. „Neverím, že je to jeden zabijak, ale nemôžeme to povedať s istotou,“ povedal Clary.
Všetky hlasy sa však zhodujú, že divočina Britskej Kolumbie poskytuje prakticky ideálne loviská pre násilníkov a sériových vrahov. „Mestá sú od seba dosť vzdialené a sú tu dlhé úseky ciest. Občas vypadáva rádio a nie je tam mobilný signál. Z každej cesty vedie rad lesných ciest. Ak má niekto nejaké nekalé úmysly, obeť si tu nájde,“ povedal hovorca jednej z miestnych iniciatív za vyšetrenie nevyjasnených zmiznutí Chris Freimond.
Napriek týmto zisteniam aj ceduliam pozdĺž cesty, varujúc doslovne pred vyčíňaním zabijaka, deň čo deň ďalšie mladé ženy zdvíhajú pri krajnici palec. Ak sa chcú dostať z odľahlých osád do najbližšieho mesta, nemajú vlastné auto a nechcú ísť desiatky kilometrov pešo, je to pre nich jediná voľba. Pravidelná verejná doprava v tejto kanadskej divočine prakticky neexistuje a nič nenasvedčuje tomu, že by miestne úrady na tom chceli niečo v dohľadnej dobe zmeniť.
