Známa postava slovenského podsvetia sa dlhší čas pohybovala aj v podnikateľských kruhoch.
Rôznymi spôsobmi, ktoré nie vždy patrili k tým najčistejším, sa dostal k pomerne veľkým majetkom a napriek svojej búrlivej minulosti si začal budovať imidž seriózneho podnikateľa, nebránil sa prezentácii v médiách a pohyboval sa na večierkoch slovenskej smotánky. Peniaze nesmrdia, a tak si podával ruky s mnohými známymi osobnosťami, ktoré ho i často žiadali o malú „finančnú výpomoc.“ Treba povedať, že málokedy odmietol. Častokrát k nemu prišli „spriaznení“ ľudkovia a odchádzali s miliónom v igelitke. Samozrejme, že potom sa ho už akosi nedokázali zbaviť… Skrátka, veľmi túžil po tom, aby sa stal niečím iným ako bol. A treba povedať aj to, že o svoje podniky sa staral príkladne a drvivá väčšina zamestnancov naňho dodnes spomína iba v dobrom. Žil naplno a tušil, že asi nebude žiť večne. Cez deň pravidelne úradoval vo svojej luxusne zariadenej kancelárii generálneho riaditeľa istého podniku, ktorý vlastnil. Večer obyčajne prijímal hostí v obrovskej rezidencii v suteréne firmy, ktorý premenil na veľkú obývačku s posilňovňou a kde sa cítil bezpečne. Napriek hrozbám však častokrát odmietal ochranku a vyrážal si bláznivo zajazdiť na silných motorkách či autách, ktorých mal na dvore firmy niekoľko. Zamestnanci už vedeli, že keď je vonku pekné počasie, o druhej poobede z kancelárie generálneho riaditeľa zväčša vyjde muž v priliehavej koženej kombinéze s prilbou na hlave a o chvíľu vyrazí z brány firmy na silnej motorke, nedbajúc na dopravné predpisy. „Pán riaditeľ išiel relaxovať,“ znel stručný komentár z jeho sekretariátu a do večera ho nikto nevidel. Vedel, že jeho dni sú spočítané, a tak si ich aspoň snažil užiť. Prežil šesť atentátov, ale tomu siedmemu už neunikol.
(lm)
