Diskdžokej, ktorý má za sebou 100 znásilnení

Mladým dievčatám lichotilo, že im ten playboy kurizoval. Nemohli vedieť, že už sedel vo väzení za znásilnenie a že ho sudcovia charakterizovali ako „nebezpečného a nenapraviteľného“.

Už niekoľko hodín dve mladé opálené plavovlasé Švédky nespúšťali z pekného diskdžokeja oči… Bola neskorá júlová noc a Fun Beach, jeden z najnavštevovanejších nočných podnikov v Torremolinos na juhu Španielska sa začal vyprázdňovať. O chvíľu začne svitať a slnko zaplaví pláže Costa del Sol. Diskdžokej Richard Baker, priateľmi nazývaný Ricky, opustil svoje miesto a zamieril k dievčatám sediacim pri barovom pulte.

„Prenecháš mi jednu?“ zažartoval čašník.
„Neprichádza do úvahy,“ odvetil mu Ricky. „Odveziem si obidve.“
Nikoho neudivilo, že zakrátko nato Ricky naozaj zmizol v tme so svojimi dvoma trofejami.

Ricky mal za sebou kopu ľúbostných dobrodružstiev s mladými dievčatami, ktoré tam trávili dovolenku. Priťahoval ich jeho vzhľad – vlasy, zelené oči a vyšportovaná postava – alebo jeho elegantné, typicky britské nenútené správanie, ktoré mu zaručovali úspech u žien? V každom prípade sa zdalo, že mu neodolá žiadna žena, čo vyvolávalo neraz závisť medzi návštevníkmi Fun Beach.

Psychiatri ho charakterizovali ako chorého človeka „posadnutého sexom“
V ten večer teda Richard Baker odišiel s dvoma švédskymi krásavicami. Trojica nezašla ďaleko. O niekoľko desiatok metrov ďalej vošli do domu, kde mal diskdžokej prenajatú garsónku s výhľadom na more. Mladé Švédky sa pohodlne usadili na gauči, kým mládenec pre ne v kuchyni mixoval drinky.

„Je to moja špecialita,“ upozornil ich.
Pravdepodobne bol nápoj naozaj dobrý, pretože dievčence ho vypili na dúšok a Ricky im ponúkol ďalší. Prikývli. Ako mohli tušiť, že sa padli do osídel sexuálneho maniaka? Že pod jeho sympatickým donchuanovským výzorom sa skrýva duša zvrhlíka a že im práve namiešal do nápoja uspávací prostriedok?

Život Richarda Bakera, syna farmára z Cornouailles, možno ľahko rekonštruovať zo súdnych spisov:

v roku 1987 ho ako 22-ročného súd v Exeteri odsúdil na šesť rokov väzenia za znásilnenie mladej ženy. V roku 1992 ho opäť stíhali za znásilnenie jednej prostitútky a v roku 1995 za znásilnenie maloletého dievčaťa.
Pri tomto procese psychiatri charakterizovali Richarda ako chorého človeka posadnutého sexom. Zmocniť sa ženy bolo preňho akousi drogou.

„Nestačilo by mu, ani keby mal dvadsať dievčat denne!“ povedala na súde jeho vlastná matka so slzami v očiach. Najhoršie však bolo, že Bakera neuspokojoval normálny styk. Potreboval si dokazovať prevahu nad svojimi obeťami, správať sa k nim brutálne, spútať ich alebo omámiť narkotikami a potom znásilniť.

V roku 1997 jeden z vyšetrujúcich sudcov, poverených preskúmať jeho žiadosť o dočasné prepustenie z väzby, napísal na súd:
„Richard Baker je nebezpečný, nevyliečiteľný sexuálny maniak. Len čo sa ocitne na slobode, začne znova.“

Žiaľ, súd ignoroval toto upozornenie a Richarda Bakera pustili na slobodu. Vtedy sa rozhodol odísť čím ďalej od anglického pravosúdia a presťahoval sa do Španielska, kde sa zamestnal ako diskdžokej vo Fun Beach v Torremolinos.

V to júlové ráno roku 1998, keď mladé Švédky začali pociťovať účinky uspávacieho prostriedku, ktorý im krásavec Ricky namiešal do drinkov, bolo neskoro. Neschopné odporu upadli do hlbokého spánku. Richard ich horúčkovito začal vyzliekať. Pohľad na dve ženské telá ho vzrušoval do nepríčetnosti. V obscénnych polohách si ich na pamiatku vyfotografoval. Napokon sa sám vyzliekol a seansa sa mohla začať.

Ešte v ten istý deň popoludní prišli Švédky na policajný komisariát v Torremolinos, aby podali na Rickyho sťažnosť.

„Zobudili sme sa ráno na pláži, úplne grogy,“ povedala jedna z nich lámanou španielčinou. „Sme presvedčené, že nás znásilnil.“
A porozprávali o večierku, na ktorom sa zoznámili s Rickym.
Inšpektor Blanco ich pozorne vypočul; niekoľko dní predtým prišla s rovnakou sťažnosťou iná turistka zo severnej Európy.
Ešte v ten istý večer inšpektor s niekoľkými policajtmi v uniformách, zatkol Richarda Bakera vo Fun Beach. Diskdžokej, tváriaci sa, že dobrovoľne nasleduje vyšetrovateľov, sa pokúsil o útek. No chytili ho a s putami na rukách priviedli na komisariát. Tam mu urobili osobnú prehliadku. Vo vrecku saka našli asi dvadsať fotografií nahých mladých dievčat v obscénnych polohách na gauči v jeho garsónke. Všetky akoby spali hlbokým spánkom.

„Mám právo fotografovať svoje priateľky, keď spia,“ bránil sa Ricky. „Veď so mnou šli dobrovoľne, nikto ich nenútil.“

Čo sa týka uspávacích práškov, ktoré uňho našli, o tých Baker tvrdil, že ich potreboval pre seba, aby sa po namáhavej nočnej práci v diskotéke vyspal.

Policajti ani na okamih nezapochybovali o tom, že Baker klame a že uspal všetky tie dievčatá, aby ich mohol znásilniť. Väčšina z nich sa hanbila za to, že sa dali zlákať a nasledovali ho do jeho garsónky, preto ho nezažalovali. Na druhý deň predviedli Richarda Bakera pred sudcu v Torremolinos. Ten však nevedel nič o jeho minulosti, usúdil, že dôkazy proti nemu sú nepostačujúce, a tak na veľké prekvapenie polície vyšiel Ricky zo súdnej budovy slobodný. Bez otáľania opustil Costa del Sol a odletel do Londýna, kde si ihneď začal hľadať miesto diskdžokeja.

Koniec augusta 1998. Diana Stewartová, mladá pekná osemnásťročná blondínka, sa vracala domov do malej vilky v západnej časti Londýna po príjemne strávenom večierku u priateľov. Noc bola vlahá, ulice tiché. Odrazu začula za sebou kroky. Sotva mala čas obrátiť sa, keď ju akýsi muž surovo schmatol za rameno.
„Ani muk, ináč si mŕtva,“ povedal neznámy. „Poď so mnou.“
Vystrašená Diana sa nechala zavliecť do prázdneho dvora za akýmsi skladom, kde ju muž s nožom na krku znásilnil…

O niekoľko dní neskôr v tej istej štvrti bola znásilnená po skončení predstavenia pokladníčka kina. Ďalšou obeťou maniaka bola ošetrovateľka v blízkosti nemocnice, kde bola zamestnaná, potom jedna študentka strednej školy pri východe z diskotéky… Všetky ho zhodne opísali ako približne tridsaťročného muža zvodného výzoru, ktorý potom, ako sa na nich odbavil, bol odrazu nežný, milý, niektoré dokonca utišoval.

Dovedna sa za tri mesiace nahromadilo v Scotland Yarde okolo dvadsať sťažností, pričom polícia nemala žiadne indície o identite násilníka. Začiatkom decembra sa napokon rozhodli obrátiť s prosbou o pomoc na televíziu BBC.

V pondelok 14. decembra 1998 moderátorka Jill Dandová , ktorú o päť mesiacov neskôr zavraždili za bieleho dňa v centre Londýna, vyrozprávala televíznym divákom otrasnú odyseu sexuálneho maniaka, ktorý od augusta terorizoval celú západnú časť Londýna. „Je to diabol v ľudskom tele,“ povedala.
Opis, zafarbenie hlasu, detaily oblečenia, lokalizácia násilných činov, to všetko sa postupne objavilo na televíznych obrazovkách.

Vzápätí nasledoval jeden telefonát za druhým. Mnohí diváci sa nazdávali, že poznajú nepolapiteľného násilníka. Išlo o istého Richarda Bakera. Scotland Yard okamžite začal pátrať po multirecividistovi.

Aj Richard Baker v ten večer sledoval televízne vysielanie a hneď si uvedomil, že to je jeho koniec. Narýchlo si zbalil najpotrebnejšie veci do cestovnej kabely a v noci vyrazil autom na letisko Heathrow. Na úsvite pristúpil k prvej pokladni a kúpil si letenku do Malagy a potom už len čakal na odlet lietadla.
Polícia však už vedela, že Baker po poslednom odsúdení strávil takmer rok v južnom Španielsku. A tak aj oni prifrčali na letisko a keď sa Baker dostavil na odbavenie pri ohlásení odletu lietadla do Malagy, zaklapli na jeho rukách železné putá.

Márne však popieral: pri vyšetrovaní sa zistilo, že v Anglicku a Španielsku zneužil vyše sto žien medzi 15 a 35 rokmi, pričom mnohí vyšetrovatelia sa nazdávajú, že ich bolo oveľa viac.

„Potreboval aspoň jedno dievča denne,“ vypovedala jedna z jeho niekdajších susediek v Torremolinos. „Videla som, že si domov vodil aj dievčatká, čo nemali ani trinásť rokov!“

Štvrtok 21. mája. Richard Baker, sediaci v boxe londýnskeho súdneho tribunálu Old Bailey hľadel nonšalantne na osem žien a troch mužov poroty. Tento playboy nestratil absolútne sebavedomie, napriek ťažkým obvineniam vzneseným proti nemu. Jeho dvadsať obetí vypovedalo proti nemu takmer rovnakými slovami. Opisovali svoju kalváriu, hrozby smrti, znásilnenia, sadizmus ich agresora.

„Nezaslúži si nič iné, len doživotné väzenie,“ povedala na záver svojej výpovede Diana Stewartová.
Prítomná verejnosť si svorne kládla otázku: prečo taký pekný mládenec ako Ricky, ktorý mohol mať každé dievča, po akom zatúžil, nachádzal rozkoš len v odpornom akte znásilnenia?

„Je to chorý muž, neschopný nadviazať ľúbostný vzťah s akoukoľvek ženou,“ vysvetlil pri procese psychiater. „Rozkoš mu spôsobovalo ponižovanie jeho partneriek.“

Bakerova matka Lesley so slzami v očiach prosila:
„Majte zľutovanie s Richardom. Keby jeho samého nebol ako dieťa znásilnil jeden náš sused, nemuselo k tomu dôjsť.“
Bola to biedna obhajoba, ktorá nemohla zmazať zločiny, z ktorých bol Baker obvinený. Po ôsmich hodinách porota vyriekla konečný verdikt: Richard Baker sa uznáva vinným za dvanásť znásilnení a viacero pokusov o znásilnenie.
Podľa anglického práva je teraz na hlavnom sudcovi, aby určil výšku trestu.
Verejnosť a anglická tlač nepochybujú, že Richarda Bakera čaká doživotné väzenie. Tie mu súd nadelil štyri doživotné tresty.

Sudca Francis, povedal Bakerovi, že bude „veľmi starým mužom“, než bude prepustený, keby aj  k tomu niekedy došlo.