Mária je vážne chorá. Pán menom OSUD jej daroval už pred štvrťstoročím doživotnú permanentku a ani teraz ju neopúšťa, aj keď by sa rada vymanila z jeho moci.
I teraz leží v nemocničnej izbe. Do ticha noci sa ozýva pochrapkávanie pacientiek, ona však vie, že tie dva Rohypnoly boli úplne zbytočné, iba spôsobila nášmu skolabovanému zdravotníctvu zbytočné výdavky. Vie, že celú noc nezažmúri oka a opäť si, aj keď nechtiac, premietne celý živý, pravdivý sen.
Začalo sa to pred 23-mi rokmi, kedy jej otcovi, päťdesiatnikovi, zistili rakovinu a ostávalo mu pár dní života, ktoré musel strávi v nemocnici. Bol príliš inteligentný a vnímavý na to, aby poznal celú pravdu, a tak sa obrátil na svojho priateľa-primára s jedinou prosbou: „Prosím ťa, keď už musím odísť, nechcem byť v posledných chvíľach sám. Nemám strach zo smrti, iba z umierania a opustenosti. Dovoľ niekomu z rodiny, udeľ výnimku…“
Udelil. Horšie bolo nájsť toho odvážneho a statočného. Mária mala necelých dvadsať a rozhodla sa dobrovoľne. Keď bolo otcovi lepšie, viedli dlhé rozhovory, povedali si to, čo nestihli za celý život. Vo chvíľach veľkých bolestí a úzkosti ho mocne držala za ruku. Bolo to jediné, čo preňho mohla urobiť . Napriek bolesti, bezmocnosti a zúfalstvu to zvládla. A možno vtedy si ten mocný všimol, že obstála v skúške, a tak bude tá práva i do ďalších.
Plynuli roky. Nemocnici sa vyhýbala ako sa len dalo, bola pre ňu synonymom smrti.
o o o
„Vaša dcérka je veľmi vážne chorá, nič viac Vám neviem povedať , je to vážne obličkové ochorenie.“
Starý pán doktor, už dôchodca, pozmenil slová svojho mladého kolegu: „Tu je medicína bezmocná.“
Ešte úprimnejšia bola zdravotná sestra: „Na to sa zomiera.“
Opäť jej udelili výnimku. Na návštevy mohla chodiť denne, nie iba v stredu a nedeľu. Denne sama s hrôzou prekračovala bránu nemocnice, a potom zúfalo, s tlčúcim srdcom utekala na koniec nekonečne dlhého balkóna, vždy so strachom, či tam ešte uvidí svojho anjelika. Túto hroznú apokalypsu absolvovala 4-krát, pokaždé na dlhých 6 týždňov.
Konečne po veľmi dlhom čase boli výsledky negatívne. Žeby konečne nastal pokoj?
Obchádzala nemocnice. Odporučenia svojej lekárky na hospitalizáciu radikálne odmietala – na vlastnú zodpovednosť . Bolo toho príliš veľa a bolo to oveľa silnejšie ako ona sama.
o o o
Uplynulo pár rokov. Z ničoho nič sa jej začalo ťažšie dýchať , pridalo sa pichanie, bolesť . Definitívny záver: „ ťažkosti nervového pôvodu“. Nevie, koľkokrát ju navštívila pohotovostná služba, takmer denne prosila doktora o pomoc.
V ten piatkový večer už nevládala dýcha . Poprosila muža, aby zašiel po ich lekárku, aby jej urobila aspoň obstrek.
Bol najvyšší čas. Odviezla ju vlastným autom do nemocnice.
Nenamietala, všetko jej už bolo jedno. Tie tri týždne utrpenia ju úplne zničili.
Zápal pľúc, pohrudnice, voda v boku, embólia pľúc… „Bože, taká mladá a musí zomrieť !“ Jej strach sa časom zmenil na fóbiu.
Bolo toho primálo
Jej dcéra prestávala chodiť . Hrozil invalidný vozík.
„Preboha, kde chodíte na tie diagnózy? Mám strach, keď vás už len vidím!“ vítal ju vo dverách ošetrujúci lekár ich dcéry.
Dva mesiace denno-denných návštev v nemocnici. Šesť lumbáliek. Už len tak mimochodom spomenie matkino prasknuté slepé črevo so zápalom pobrušnice a následne niekoľko nemocničných pobytov.
o o o
Teraz ju prijali ako akútny stav. Už dva dni je nalačno, ale zákrok sa stále odkladá. Z tichej, no otvorenej šuškandy medzi pacientkami sa dozvie, že taxa je 5.000.- korún, dáva sa vopred. To je prosebné, ďakovné sa odovzdáva pri odchode. Je to ako davová psychóza. Ani jedna z jej spolutrpiteliek to neponecháva náhode. Ona sa rozhoduje pre podstatne úspornejšie riešenie.
Zle to odhadla. Na ďalší deň je prepustená do domáceho liečenia, i keď problémy sú rovnaké ako pri prijatí.
Rozmýšľa, kde sú hranice ľudského utrpenia, nevie, čo bude ďalej. Je včerpaná, nevládze psychicky, ani fyzicky.
Jedno však vie určite: OSUD je mocnejší ako ona, ťažko mu unikne. Koľko? Koľko ešte? Opustili ju všetci. Len verný OSUD nie. Prichádza jej na um príbeh zo Slepačej polievky pre dušu: O Bohu, ktorý verne sprevádza tých, čo sa odovzdali do jeho rúk. Akože to bolo o tých stopách v piesku?
Stále dvojaké stopy a zrazu, práve vtedy, v tom najhoršom iba jedny. Prečo, prečo si ma opustil práve vtedy, keď som ťa najviac potreboval, sľúbil si vernosť, kde si vtedy bol? Nikdy som ťa neopustil, dieťa moje, ty si vtedy už nevládal, a tak som ťa niesol v náručí, preto len tie jedny stopy v piesku.
o o o
Nad lekárskou etikou, humanitou, empatiou či Hypokratovou prísahou sa už radšej nezamýšľa. Verí, že ten mocný osud musí mať ešte jedného tichého spoločníka, ktorý zasiahne vtedy, keď je už jeho vystrájanie bezuzdné a nepozná hraníc. Snáď vtedy výstražne zodvihne prst a podá ruku.
Verí. Musí veriť . Nič iné jej neostáva, len tá viera a tá je mocná, pomáha prežiť …
Ilustroval Jozef Homola
List 2814/ko-čit/
