Už ako dospievajúce dieťa som bola terčom posmechu. Aj pri svojej výške stoosemdesiat som trpela nadváhou.
„Slanina, Anina je slanina!“ pokrikovali na mňa spolužiaci na školskom dvore. Buď som sa rozplakala, alebo sa s nimi pustila do pästného súboja. Ani na kamarátky som nemala šťastie. Moje vrstovníčky sa zaujímali o módu, o techniku šminkovania a balenia chlapcov. Nemali sme preto spoločnú tému. Stala sa zo mňa osamelá vlčica, ktorá cerila zubiská, len čo ju zasiahla posmešná spŕška slov od chlapcov či dievčat. Mama ma presviedčala, že vnútorná krása je v živote oveľa dôležitejšia. A hoci bola na moju a bratovu výchovu po smrti otca sama, obom nám umožnila študovať. Podarilo sa mi s odretými ušami ukončiť pedagogickú školu. Začala som učiť na prvom stupni základnej školy. Nemôžem tvrdiť, že ma práca celkom pohltila. Stále som túžila po tom, aby som sa i ja zaľúbila, mala niekoho, o koho by sa dalo oprieť za slnečného i sychravého počasia. Pri pohľade do zrkadla sa na mňa však stále pozerala tvár pripomínajúca spln Mesiaca s pigmentovými škvrnami. Mohutné prsia ma robili ešte zavalitejšou. Bola som presvedčená, že zostanem na ocot.
„Daj si inzerát. Škola je prefeminizovaná, tam sa nemáš s kým zoznámiť. No tak, Anina, pomôž náhode!“ nabádala ma mama.
Spočiatku som odmietla variant, ktorý som považovala za čosi neslýchane ponižujúce, no časom som mamu počúvla. Avšak odpovede potenciálnych partnerov ma schladili. Na tri stretnutia som sa odhodlala ísť, no nepochodila som ani na jednom. Ani jedna zo strán už nestála o reprízu. Vzdala som sa nádeje, keď osud zamiešal karty.
„Kurič?“ začudovala sa mama, keď som sa jej zdôverila s Janovou náklonnosťou. Nebola nadšená nielen kvôli vzdelanostnému rozdielu, ale i preto, že Jano bol už dvakrát rozvedený. Presviedčala som mamu, že do tretice všetko dobré.
„A zistila si dôvody jeho rozvodov?“
„Ale mama! To je jeho minulosť! Nemám právo snoriť mu v nej,“ ohradila som sa urazene.
„Ako myslíš, dcéra moja, ale ja ti chcem len dobre.“
„Tak mi nerob problémy. Som po prvýkrát v živote šťastná!“ žiarila som a bez zaváhania som prijala Janovu žiadosť o ruku.
O rok sa nám narodil syn. Bola som nevýslovne šťastná a nepovažovala som za tragédiu to, že som nabrala rovných tridsať kíl. Veď ich, len čo prestanem kojiť, zhodím.
Po synovi prišla na svet dcéra. Jano ju do života neprivítal nadšene. Zdôvodňoval to tým, že je to už jeho piate dieťa z troch manželstiev. Mňa však zaujímalo len to naše.
Časom som pochopila, že obe deti sú odkázané na mňa. Teda, pokiaľ sa výchovy týka. Jano bol neustále mimo domova. Po „nežnej“ revolúcii si založil s kamarátom firmu, a to som ho už vôbec nevidela. Keď sme boli spolu, stále sme sa hádali.
„Zarábam na rodinu! Ty chceš aj prachy, aj to, aby som bol doma! Jedno vylučuje druhé!“ kričal a buchol dverami.
Vždy akoby čakal na príležitosť pohádať sa. Bola to najschodnejšia cesta k mlčaniu. Nenávidela som nedohovorené dialógy. Mlčanie medzi partnermi len prehlbuje priepasť odcudzenia.
„Anina, príliš si to berieš k srdcu!“
„Elena, ja nie som hysterka, ver mi,“ zdôverovala som sa kamarátke z domu, s ktorou som sa zoznámila pred pár mesiacmi, keď nás zradili výťahy a my sme šľapali osem poschodí po svojich.
„Ale čo ak má nejakú babu?“
„Preháňaš!“
Elena, štíhla tridsiatnička, ktorej som závidela len jej postavu, nie osud, veď bola bezdetnou vdovou, ma zahatala.
„Máš bujnú fantáziu! Podnikatelia majú dnes myšlienky inde ako pod ženskými sukňami.“
„Ale keď on sa za nimi tak rád pozerá!“
„Vravím, že dramatizuješ! Začni sa zaoberať niečím osožnejším.“
„To ako čím? Myslíš, že som málo vyťažená pri dvoch malých deťoch?“
„To nie… Ja to síce nepoznám, ja deti nemám,“ povedala Elena a ja som pochopila, že som ju zasiahla na citlivom mieste. Iste, chuderka, túži po dieťati, len vhodného partnera na to nemá.
„Prepáč,“ povedala som a objala ju. Vymanila sa mi z objatia, akoby ju popŕhlila medúza.
„Staraj sa o seba…teda viac sa o seba staraj, tak som to chcela povedať.“
„Narážaš na to, že som ako kontajner?“ naježila som sa, aj keď som tušila, že i na tom musí byť kus pravdy. Áno, Jano sa o mňa úplne prestal zaujímať, keď som znásobila svoj objem. Už ho nepriťahujem. A vôbec, priťahovala som ho ja niekedy? A čím, preboha, vari sa nevidím?
„Chlap ak miluje, nie preto, ako žena vyzerá!“
„Z toho mi vychádza iba, že ma už vôbec nemá rád…“ rozplakala som sa už celkom nekontrolovane.
„Čo sa ty bojíš, to je len taká malá kríza,“ utešovala ma Elena.
Naše rozhovory časom odhalili celý vnútorný svet – môj. Obnažila som sa v celej svojej nahote. V Elene som po rokoch našla človeka, ktorému som dôverovala viac ako sebe samej.
„Elenka,“ nariekala som v jeden podvečer, „našla som Janovi na mobile milostnú esemesku! Nejaká Dana mu napísala, že ho miluje každým milimetrom svojho tela! A keby si čítala tie stupídne veršíky plné vášne, no hnus!“
Elena očervenela. Prudko vyskočila zo stoličky.
„Bastard!“ skríkla a obe sme sa rozplakali. V tej chvíli to bola pre mňa tá najväčšia náplasť na doráňanú dušu. So svojím utrpením sa mám s kým podeliť. Vyrieknuté nešťastie sa stáva polovičným, ak vás ktosi počúva, ak vám dovolí nahliadnuť do duše. Spočinuli sme si v náručí a otvorili si fľašku červeného.
Bola som šokovaná… Pri druhej fľaške sa Elena rozplakala. Hodila sa mi okolo krku a hystericky nariekala.
„Je to klamár! Všetci sú hajzli! Oklamal ma!“ zajakávala sa v slzách.
Nechápala som.
„Sľúbil mi, že ti to všetko povie a nakoniec… Aj mňa podviedol! S tou sukou Danou! Jano… Janko… Janíčko…“
Zdúpnela som. A s triezvou hlavou, na rozdiel od Eleninej, som pochopila, že ma zradil nielen môj muž, ale aj moja jediná priateľka. Dvojnásobné sklamanie, zradu povýšenú na druhú, som neuniesla. Skolabovala som. Niekoľko dní som strávila v nemocnici.
Dnes žijem so svojimi deťmi sama, bohatšia o veľmi smutnú životnú skúsenosť.
Ilustroval Jozef Homola
/čit/ 10/30
