Existuje vôbec väčšie nešťastie ako prísť o dieťa?

Pred troma rokmi sme sa s priateľom rozhodli mať dieťa. Chodili sme spolu čosi vyše pol roka. Pripravení sme na to boli ako po materiálnej tak i citovej stránke. Najmä ja. Po materstve som túžila a keď som otehotnela, určite som mala na čele svetielkujúci nápis „som šťastná“. Materstvo som si vychutnávala a vôbec mi nevadilo, že mi tak často bývalo zle. Kým sa iné budúce mamičky sťažovali na bolesti hlavy, ťažké nohy či podráždený žalúdok, ja som všetky „starosti“ prijímala s radosťou. Keď som sa dozvedela, že to bude dievčatko, spolu s už manželom sme sa s ním rozprávali a spievali mu, akoby už bolo medzi nami. Budúci ocko sa na svoju Simonku začínal tešiť. Začiatočný pocit neistoty z jeho strany postupne vystriedala nefalšovaná radosť z príchodu nového člena rodiny.

Tri mesiace pred pôrodom nastali problémy. Strávila som v nemocnici obrovské množstvo času vyšetreniami. Hodiny a dni sa neskutočne vliekli. Nevedeli sme s manželom, čo sa vlastne so mnou deje. Lekári sa očividne vyhýbali priamej odpovedi a odsúvali svoj verdikt na neurčito vždy s konštatovaním: „ešte počkáme, uvidíme neskôr“. Už len z tej neistoty som sa nemohla mať dobre a už vôbec mi to nepridávalo na dobrej nálade a pohode, ktorá je taká potrebná na donesenie dieťatka.

Boli dva týždne pred Vianocami, keď sme prišli o dieťatko. O Simonku. O nášho krásneho malého anjelika. Ani som ju nevidela. V čase pohrebu ma manžel zavrel doma a dal mi upokojujúce lieky, po ktorých som upadla do apatie.

Pojedla som ich vtedy na tony. Doteraz nepochopím, ako to so mnou manžel mohol tak dlho vydržať. Nedokázala som byť ani sama so sebou. Vadilo mi všetko, a buď som bola agresívna alebo naopak, živá mŕtvola. Postupom času som prestala mať také výkyvy nálad, i keď som ešte stále nebola schopná vyjsť z domu, pretože som nezniesla pohľad na kočíky. Zamerala som sa na niečo užitočné – vrátila som sa späť k šijaciemu stroju a začala šiť pre staré zákazníčky, ktoré mi zostali verné. Byť stále zavretá v byte, nebol v tom čase pre mňa až taký trest. Vonku bola zima a neznesiteľné počasie. To bolo pred dvoma rokmi.

Keby ma manžel pred rokom neopustil, mohla by som znovu otehotnieť. Zvláštne. Keď mi to teraz gynekológ povedal pri bežnej lekárskej prehliadke, nepocítila som vôbec nič. Ani ľútosť ani hnev, ani smútok ani zradu. Akoby vo mne otupeli všetky vnemy a schopnosť cítiť. Cítiť hocičo. Také dlhé obdobie som bola ovládaná liekmi, ktoré ma udržiavali v stálej apatii, že som nebola schopná čosi pociťovať, mať vlastnú vôľu, chcieť niečo, túžiť po niečom.

Ak mám byť úprimná, neverím, že ma v živote čaká ešte niečo pekné. Mám 25 rokov, a veľmi pochybujem o tom, že budem niekedy schopná nadviazať normálny vzťah. Môj lekár-špecialista mi povedal: „Korene vášho smútku sú veľmi hlboké.“ Pripustil, že by som nemala preceňovať svoje depresie a i to, že nie som pripravená na ďalšie materstvo, i keď nevylúčil, že by mi to mohlo pomôcť.

Pred dvoma rokmi som myslela, že už šťastnejšia byť nemôžem. A teraz? Existuje vôbec väčšie nešťastie ako prísť o dieťa, o manžela a o chuť žiť?

lustrácia Jozef Homola 
/čit/8/ Pád /25