Nankingský masaker je dodnes považovaný za jeden z najstrašnejších vojnových zločinov druhej svetovej vojny. Japonská cisárska armáda po dobytí čínskeho mesta Nanking mimoriadne brutálnym spôsobom povraždila zajatých čínskych vojakov aj civilistov v meste. Zabíjanie dosiahlo neuveriteľných rozmerov.
V decembri roku 1937 bol Japonskou cisárskou armádou dobytý Nanking, veľké mesto držané čínskou armádou generála Čankajšeka. Číňania boli síce početní, ale mizerne vyzbrojení, takže neboli schopní dlhodobo vzdorovať disciplinovanej a dobre vycvičenej aj vyzbrojené japonskej armáde. Tá počas štyroch dní mesto Nanking obkľúčila a následne dobyla.
Z mesta sa síce podarilo evakuovať zhruba polovicu jeho obyvateľov, stále ale vnútri zostali státisíce ľudí. Japonci pristúpili k bezprecedentnému vraždeniu. Zabíjali ako čínskych zajatcov, ktorý neboli ochotní živiť, tak civilistov. Bolo to niekoľkotýždňové vražedné šialenstvo, kedy prišli k slovu najnižšie ľudské pudy a miera brutality udalostí v Nankingu otriasla celým civilizovaným svetom.
O miere masakru najlepšie svedčia čísla. Podľa vojenského tribunálu pre Ďaleký východ Japonci zabili 260 tisíc civilistov, čínsky historik Li-Fang-šu hovorí dokonca o 430 tisícoch obetí. Oproti tomu Japonci hovoria o smiešnych 3000 zabitých. Z toho je dobre vidieť súčasný problém, ktorý okolo masakru existuje už celé desaťročia. Japonsko jeho rozmery odmieta, tvrdí, že ide o čínsku propagandu, a nájdu sa aj takí, ktorí úplne popierajú, že k niečomu podobnému vôbec došlo. Tu je situácia porovnateľná s tým, ako niektorí ľudia vnímajú holokaust. Problém je v tom, že tieto extrémne postoje, ktoré úplne ignorujú preukázateľné historické fakty, preberajú vysokí japonskí politici aj nemalú časť tamojšej spoločnosti.
Hlavné vinníci Nankingského masakru navyše neboli nikdy potrestaní. Cisár Hirohito mal od Američanov po vojne imunitu a nemohol byť súdený za žiadne zločiny, ktorých sa jeho armády dopustili. Rovnako tak unikol súdu aj princ Asaka Jasuhiko, najvyšší veliteľ nankingských vojsk. Bol to práve on, kto vydal rozkaz na zabíjanie zajatcov. Pred tribunálom tak skončilo iba niekoľko generálov a plukovníkov, ktorí boli zastrelení popravčou čatou, ale neboli to hlavní strojcovia masakru. Rovnako tak neboli nikdy obvinení žiadni vojaci, ktorí popravy a mučenie vykonávali.
