Ambiciózny mladý detektív, vždy bol prvý na mieste činu útokov na ženy. Plný entuziazmu do vyšetrovania týchto hrozných činov. Nikoho nenapadlo, že on sám je páchateľom.
V júli roku 1978 bola postrelená mladá Francúzka Karin, keď odchádzala z kina v Point-Saint-Maixence. Dokázala sa zotaviť, ale policajtom nedokázala útočníka popísať. Lenže strelec sa ozval sám. Povedal v odkaze, že Karin ho poznala a že bude útočiť znova. „Sedemnásťročná dievčina potulujúca v nocí je presne ten cieľ, ktorý mám rád. Nabudúce budem mieriť na srdce…“
A skutočne útokov na mladé ženy začalo pribúdať. Polícia bola na nohách, napriek tomu došlo dokonca k jednej vražde. Pátranie bolo ale neúspešné. Nemohlo byť iné. Vyšetrovací tím viedol totiž sám páchateľ. Vyšetrovateľ Alain Lamare bol oným páchateľom a vrahom. Lenže na podobnú situáciu jednoducho polícia nie je pripravená. Ak je vrah z jej radov a navyše vedie vyšetrovanie, trvá veľmi dlhú dobu, než si ktokoľvek všimne, že veci nejdú, ako majú.
Lamare pred tým, než nastúpil k polícii, pôsobil v armáde, kde absolvoval vojenský výcvik. Ako policajný dôstojník mal prístup k mnohým dátam z vyšetrovania. Vlastne nebola žiadna možnosť, ako ho odhaliť, pretože Lamar postupoval veľmi metodicky a precízne. Veľkú výhodu mu dávalo to, že sa na mieste činu vždy objavil skôr ako ostatní policajti. Mohol tak manipulovať s dôkazmi a celým miestom činu. Policajti tak boli permanentne na zlej stope.
Keď napríklad policajti zistili, že auto, z ktorého bolo strieľané na Karin, bolo odcudzené, Lamare vedel, kde ho hľadať. Lenže do vozidla umiestnil výbušninu. Keď detektívi otvárali dvere vozidla, výbušnina explodovala. Podobný postup použil ešte niekoľkokrát.
V decembri roku 1978 zastrelil Lamar devätnásťročnú Yolande, ktorá následkom podľahla. Z útočníka sa tak stal vrah. Doteraz všetky jeho obete totiž útok prežili. Lamare si to užíval a poslal polícií ďalšiu správu. „Vyvarujte sa zranených a lovených zvierat. Môžu sa stať veľmi nebezpečnými. Nemám čo stratiť a dokážem vám to. Som zvyknutý na krv a hrôzu a naučím vás to milovať.“
Lenže to už skupine policajtov začalo byť nápadné, že Lamare je vždy prvý na mieste činu a začali na neho zbierať tajne informácie. Navyše Lamare sa dopustil fatálne chyby. Svoje odkazy polícii písal rukou a rukou tiež písal svoje niektoré oficiálne policajné správy a záznamy. Nebol problém zistiť, že obaja štýly písma sú si veľmi podobné.
Zistili tiež, že Lamare miluje zbrane a tiež sa vyzná v autách. Keď policajti so svojimi závermi prišli za nadriadenými, s prekvapením zistili, že aj oni už mesiace Lamara podozrievajú a majú na neho tiež pekne tučnú zložku. Lamare bol vzápätí zatknutý.
Lamar sa bránil zatknutiu a dokonca strieľal po zasahujúcej jednotke. Tej sa však podarilo ho spacifikovať. V jeho byte boli dlhé zoznamy ľudí, ktorých hodlal zastreliť, boli medzi nimi aj policajti vyšetrujúci prípad. „Je dobre, že ste mi dali želiezka, inak by som vás všetkých postrieľal,“ reval Lamare na policajtov. Súd vyhlásil, že Lamare je nepríčetný a poslal ho na doživotie do psychiatrickej liečebne. Tam sedí dodnes.
