Fritz Haarmann bol veľmi obľúbený predajca použitého oblečenia, ktorý súčasne zásoboval svoje klientky vynikajúcim podpultovým ľudským mäsom. Tiež bol policajný informátor a masový vrah, ktorý mal na svojom konte najmenej 24 vrážd.
Fritz Haarmann bol síce čudák, ale v Hannoveri ho mali radi, pretože bol milý a rád sa bavil s ľuďmi. V obľube ho mala tiež polícia, ktorá ho využívala ako príležitostného informátora. Vyzeral roztomilo a neškodne, takže nikoho ani nenapadlo, že za touto nevinnú šupkou sa skrýva masový vrah, ktorý vraždí priamo pod nosom svojich policajných priateľov.
Keď vyšli najavo jeho hrozné činy, už ho nikto nepovažoval za bezvýznamného a neškodného, hovorilo sa mu Hannoverský upír či Mäsiar z Hannoveru. Nikto nechápal, čo sa z neho vykľulo. Už jeho detstvo pritom bolo komplikované, bol najmladší zo šiestich súrodencov, prezliekal sa do dievčenských šiat, hral si s bábikami a vyhýbal sa klasickým chlapčenským zábavám. Kamarátov nemal, jeho invalidná matka na neho tiež nemala príliš veľa času. Naviac mu čoskoro diagnostikovali epilepsiu, takže život pre neho rozhodne nenachystal najlepšie karty. Už v mladosti bol odsúdený za obťažovanie chlapcov. Súd nariadil pobyt na psychiatrii, kde strávil len pol roka, a potom utiekol cez hranice do Švajčiarska.
Vo Švajčiarsku sa oženil s Erno Loewertovou, ktorá s ním otehotnela, ale čoskoro nasledoval rozvod. Haarmann bol niekoľkokrát hospitalizovaný kvôli epilepsii, vďaka čomu nemusel narukovať do armády. Nakoniec bol vyhlásený za telesne nespôsobilého pre vojenskú službu a začal dostávať dôchodok. K nemu si prilepšoval rôznymi krádežami a lúpežami, ale vraždiť začal až po konci prvej svetovej vojny.
Ked bol vo väzení za krádeže medzi tým sa za mrežami zoznámil s 24 ročným pasákom Hansom Grans, do ktorého sa zamiloval. Po amnestii začali spoločne žiť a tiež kradnúť. Vtedy sa stratil sedemnásťročný Friedel Rohe, ktorý utiekol z domu. Jeho otec po ňom začal pátrať a dozvedel sa, že sa jeho syn priatelil s Haarmannom, ktorý si k sebe do bytu brával chlapca. Na túto stopu naviedol policajtov, ktorí spočiatku nemali záujem obťažovať svojho cenného špióna. Na jeho naliehanie nakoniec Haarmana v byte navštívili a našli ho v posteli so trinásť ročným chlapcom. Nebol to ale Friedel. Policajti príliš byt neprehľadávali, len zobrali Haarmanna za sex s neplnoletým. Friedelová odseknutá hlava pritom ležala za pecou.
Haarmann zabíjal mladých chlapcov, ktorí sa potĺkali po uliciach. Nemecko bolo v žalostnom stave, nebola práca, všade boli len chudobní ľudia, čo Haarmannovým chúťkam nahrávalo. Svoje obete zabíjal preklenutím krčnej tepny, čomu hovoril „kusanec lásky“. Na umierajúce telo sa potom sexuálne uspokojoval. Ich telá rozrezal, naporcoval na mäso a zvyšky hodil do rieky Leine. Mäso potom predával pod pultom miestnym ženám. Zohnať v tom čase v Nemecku lacné mäso bolo veľmi ťažké.
Polícia medzitým pátrala po množstve zmiznutých detí. Našla jednu lebku v rieke Leine a keď krátko potom objavila ďalšiu, nechala celú rieku vysušiť. Na dne ležalo 22 detských kostier, všetko boli chlapci. Veľa indícií ukazovalo na Haarmanna, ale ten bol informátorom polície, a tak sa polícii príliš nechcelo ho vyšetrovať. Museli prísť dvaja detektívi z Berlína, aby sa vyšetrovanie pohlo dopredu.
Nebolo ťažké Haarmanna usvedčiť. Chytili ho priamo pri čine v jednom opustenom vagóne. U neho doma boli steny od ľudskej krvi a bolo nájdených najmenej 100 častí tiel. Výjav to bol ako z hororu, nič podobné nepamätali ani tí najotrlejší policajti.
Haarmann odhadom zabil 50 až 70 detí, polícia identifikovala ale len 27 obetí. Na súde bol Haarmann arogantný, vysmieval sa rodičom obetí, fajčil cigarety a urážal sudcu. Dostal trest smrti a bol popravený sťatím gilotínou. Jeho milenec Grans bol odsúdený na doživotie, pretože o vraždách vedel a niekedy pomáhal vytipovávat obete. Neskôr bolo doživotie zmenené na 12 rokov. Grans sa nakoniec dožil požehnaného veku.
Haarmannova hlava bola po poprave naložená do formaldehydu a odovzdaná na študijné účely škole v Göttingene. Verejnosť bola šokovaná, noviny mali týždne o čom písať, filmár Fritz Lang dokonca v roku 1931 natočil na motívy prípadu celovečerný film.
