Tamara je výborný príklad. Mamu má známu moderátorku, ale napriek tomu sa nespolieha na kontakty a svoj úspech si buduje sama, krok za krôčikom. Popri strednej škole si privyrábala ako hosteska alebo slečna, čo pomáha modelkám obliecť sa do komplikovaných modelov v časovom zhone. Ani ona nie je výnimkou porekadla, že jablko nepadá ďaleko od stromu, a tak si aj neraz privoňala k povolaniu moderátorky, či už na Slovensku alebo v zahraničí. Postupom času založila spoločne so svojou mamou PR agentúru, v ktorej aj dnes, ale už iba z času na čas, využíva svoj organizačný talent. Vedela, že táto práca nie je to, čo by ju malo živiť a napĺňať, a tak sa rozhodla pre štúdium masmédií v zahraničí, ktoré jej slúžilo ako odrazový mostík do sveta žurnalistiky. Začínala s občasnými príspevkami do časopisu Slovenka, až kým sa nevypracovala na post jednej zo súčasných redaktoriek časopisu Emma, ba dokonca sa stala aj autorkou niektorých článkov v našom časopise. Táto práca ju naozaj baví, žurnalistika totiž obnáša čosi viac ako len talent pre písanie. Chce to aj znalosť zaobchádzania s ľuďmi, prispôsobivosť, časovú flexibilitu, znášanlivosť často krát ostrej kritiky z pracovného prostredia, a samozrejme vedieť pracovať v stresujúcich chvíľach, keď sa vám termíny kopia a vy máte pocit, že by ste museli byť nadčlovek, aby ste to všetko zvládli. Chvíľkami, keď
Tamara rozpráva o svojej pracovnej vyťaženosti sa čudujem, ako stíha svoje časovo náročné hobby, fotografovanie, ktoré by ju mohlo pokojne aj živiť, a hlavne, ako sa mohla prihlásiť na výmenné štúdium do Holandska a ešte sebavedomo vyhlásiť, že sa ani trochu nebojí toho, že by ju to mohlo stáť už vskutku sľubne vybudovanú kariéru na Slovensku? Potom, čo všetko mi o sebe porozprávala, sa jej na tvári prvýkrát objaví vážny výraz, keď hovorí o tom, že sa spolieha na to, že tento polrok v zahraničí jej pomôže ujasniť si, čo vlastne chce v živote dosiahnuť a ktorým smerom sa vyberie po návrate domov. Práve táto veta dodala k môjmu už skoro „zaškatuľkovanému“ názoru na Tami ten ľudský touch, ktorý mi doteraz chýbal. Veď kto by potom, čo sa o nej podozvedal toto všetko, neostal nestranný tak ako ja, a nemyslel si, že na to, aby to všetko stihla, musí mať jej deň prinajmenšom o pár hodín viac…
