Smrtiaca pasca v nemocnici

V tejto malej krajine, rozlohou a počtom obyvateľov podobnej Slovensku, ročne zaregistrujú 2 000 lekárskych omylov – oficiálne. Skutočné čísla odhadujú aj desaťnásobne vyššie. V Rakúsku rozvíril hladinu verejnej mienky prípad chirurga Haralda F. z krajskej nemocnice vo Freistadte. Zistilo sa, že uvedený lekár s dvadsaťročnou praxou má na svedomí niekoľko ľudských životov, že by podľa viacerých odborníkov vôbec nemal byť pripustený na operačný sál a nebodaj aj so skalpelom v ruke. Lenže, čo je na prípade najviac zarážajúce? Nie to, že tento lekár je možno naozaj neschopný – na výsledok si bude treba počať ešte aspoň rok, kým budú hotové všetky znalecké posudky, ale to, že o jeho prípadných omyloch a chybách predsa museli vedieť kolegovia, anesteziológovia, sestričky a najmä primár! A napriek tomu ho všetci kryli! Kryli ho preto, lebo bol členom miestnych lobbystických kruhov, jeho manželka mala vysoké postavenie v miestnych organizáciách – veď to poznáme – ruka ruku myje. A tak sa pravda predierala na povrch iba veľmi pomaly a váhavo.

Postupne však vychádzala najavo ako kronika hrôzy. Mraky nad nemocnicou vo Freistadte sa začali sťahovať a na rôzne inštitúcie prichádzali obsiahle dôkazové materiály o šlendriánstve v tomto liečebnom dome.

V utorok pred dvoma týždňami vybuchla posledná bomba: Na riaditeľstve nadriadenej nemocnice v Linzi sa objavil 45-stranový dokument, ktorý sem odovzdal jeden z primárov z Freistadtu už 5. mája 1997! V dokumente je popísaných 150 prípadov z oddelenia škandalózneho lekára Haralda F. Prvé záznamy sú už z roku 1993. Paleta obvinení je široká, od vyslovene diagnostických omylov, až po kuriozity, ako jedného z pacientov takmer operovali na zdravom kolene, alebo prípad pacientky… „ktorá mala tak neznesiteľné bolesti, že súhlasila s amputáciou nohy, a ako terapiu na chorú nohu jej určili obväz s obyčajnou masťou a mala si prstom klopať po boľavých miestach.“
Alebo prípad 11-ročného dievčatka, ktoré malo po operácii veľmi vysoké horúčky: „….pričom celé liečenie spočívalo v prikladaní termofóru – na nariadenie lekára.“

Primár, ktorý spísal tieto sfušované prípady, svoju žalobu uzatvára takto: „Lekár z iného oddelenia napokon ani nevie, načo pacienti zomreli, a aké chyby v diagnóze a liečbe sa vlastne spravili. Lenže práca jedného oddelenia kriminalizuje aj moju prácu a prácu ostatných poctivých zamestnancov.“

Záhadou zostáva, prečo tento dokument ležal bez povšimnutia celé dva roky v zásuvke pracovníka lineckej nemocnice. Pravda sa zatiaľ nevie, pretože dotyčný pracovník je na dlhodobom pobyte v Južnej Afrike.

Škandalózne prípady sa však tak rozmnožili, že došlo ku skutočnej žalobe. Dokázalo osem ďalších ťažkých lekárskych chýb, z ktorých štyri sa skončili smrťou. Prípad doktora Haralda F. a jeho oddelenia je zložitý. Odborné komisie skúmajú teraz odbornú kvalifikovanosť dr. Haralda F., a nemocnica, ktorá ročne ošetrí 20 000 pacientov má totálne zničenú povesť.

Aby sme mali ucelený obraz, pozrime sa stručne na niekoľko obetí neschopného lekára:
Alois Mayer, mal 68 rokov. Dôchodcovi 13.decembra odstránili rakovinový nádor z tenkého čreva. Pritom zjavne zabudli kúsok vyoperovaného čreva v bruchu. Pri druhej operácii primár Leithner (ktorý spísal horeuvedenú žalobu) našiel v brušnej dutine ložisko zápalu a totálne zhnisané celé okolie. Pacient zomrel už 5. januára na následky otravy organizmu.

Karl Schollhammer bol ďalší 66-ročný dôchodca, ktorý doplatil životom. Presne ako v známom vtipe, operácia sa zdarila, pacient zomrel. Dr. Harald F. si nevšimol otvor v brušnej dutine, a to bolo osudné. 16.4. pacient zomrel. Správa jednoznačne potvrdila chybnú diagnózu.

80-ročná Hermina Aumayerová zomrela vlani na jeseň. Starenka ležala na chirurgickom oddelení kvôli problémom s trávením. Nerozoznali u nej upchatie čreva. Zomrela priamo v nemocnici v ukrutných bolestiach.

Reinhold Wahl bol otec 14 detí. Po odstránení nádoru z tenkého a hrubého čreva ležal na klinike desať týždňov s otvoreným bruchom. Nakoniec zomrel na otravu krvi.

Bernard Ortner, 20-ročný mládenec, sa do nemocnice dostal s akútnym zápalom slepého čreva. To mu síce pri operácii odrezali, ale v brušnej dutine nechali výkaly. Zachránila ho až druhá operácia v inej nemocnici.

Edith B. sa tiež dostala do nemocnice so zápalom slepého čreva. 17-ročnej dievčine slepé črevo bez váhania vyrezali, ale zbytočne. Bolesti v podbrušku spôsobovala životunebezpečná trombóza.

A v tomto zozname by sme mohli pokračovať ešte dlho. Napriek neskutočnému šlendriánstvu je však dobré, že sa o tejto téme začalo hovoriť, a že vinníci sa budú musieť nejakou formou zodpovedať. A nielen to, nemocnice a zdravotnícke zariadenia sú inštitúcie verejné, kde okrem financií hrá veľkú úlohu ľudský faktor. Čiže, bez ohľadu na plat (v Rakúsku iste nie je malý) treba predovšetkým odbornú kvalifikáciu a záujem o pacienta. A v každom prípade by mala fungovať kontrola a transparentnosť. Aj v našich nemocniciach chýba prehľadnosť, možnosť nahliadnuť do chorobopisu, možnosť zvoliť si nemocnicu podľa odborného hodnotenia a v tom poslednom prípade, skutočná možnosť získať od poisťovne či nemocnice bolestné. Napríklad v Spojených štátoch si lekára a nemocnicu možno vybrať na základe prístupných zoznamov kvality a najmä, ak sa stane chyba (pretože mýliť sa je ľudské), možno sa úspešne sťažovať. Miliónové čiastky bolestného nie sú v USA výnimkou a na druhej strane zaväzujú lekárov aj personál k väčšej obozretnosti. A na záver ešte jedna rada od bývalej zdravotnej sestry Marie Prucknerovej, ktorá spísala svoje skúsenosti vo viacerých nemocniciach do drobnej knihy: „Jednoduché znamenie, ktoré rozpozná každý pacient je, koľko pozornosti mu v nemocnici venujú sestričky a lekári. Ak má človek pocit, že ho príslušní lekári a sestry nikdy nepočúvajú, mal by na to upozorniť príbuzných a pokiaľ sa dá, tak zmeniť kliniku.“