Hororový príbeh v ktorom beštia ubila štvorročného Anguerana tesne potom, ako matka porodila svoje ďalšie dieťa

Utorok 18. mája. V izbe aubenaskej pôrodnice drží Marie-Cécil v náručí chlapčeka, ktorého práve porodila. Je to druhé dieťa tejto 31-ročnej matky.
Okolo 17. hodiny sa otvorili dvere a tvár Marie-Cécile sa rozžiarila šťastným úsmevom. Do izby vošiel muž ruka v ruke s malým chlapcom, 4-ročným Angueranom, plodom jej predčasne ukončeného vzťahu. Krátko po jeho narodení opustila Marie-Cécile svoje rodné severné Francúzsko a presťahovala sa na slnečný juh.
– Poď pobozkať svojho malého bračeka, – povedala nežne Angueranovi.
Chlapček pristúpil k matkinu lôžku. Nesmelo pobozkal novorodeniatko a prepustil miesto mužovi, ktorý ho priviedol, Christophovi Perceauovi, otcovi a súčasnému druhovi jeho matky, s ktorým sa zoznámila pred tromi rokmi u priateľov.
– Poď, – zašepkala mladá žena naťahujúc k nemu ruku. – Pozri sa na svojho syna.

Každý iný otec by prejavil hrdosť a radosť, no Christophe sa iba nasilu sklonil nad novorodenca. Po chvíli sa zamračil a jeho pohľad potemnel. Šokovaná mladá matka pripísala jeho správanie sklamaniu. Možno si želal dievčatko. Alebo ho odradila zvráskavená červená tvárička?
No Christophe Perceau sa neupokojil. Naopak, bol čoraz nervóznejší a potom sa z ničoho nič rozhodol odísť.

– Ideme domov, zajtra zasa prídeme, – prehodil sucho.
Malý Angueran objal matku a podal ruku Christophovi Perceauovi.
Nad Cévenne a ardešským údolím sa začalo zmrákať, keď muž s malým chlapcom zastali so zdvihnutými palcami na ceste D 104 pri východe z Aubenas. Christophe Perceau sa dlhšie nevedel ovládať. Šoférovi, ktorý ich odviezol do blízkosti horského mestečka Sablićres, kde bývali, z ničoho nič povedal:
– Je to fľandra… to dieťa sa na mňa vôbec nepodobá… nie som jeho otcom…
To teda bola príčina jeho čudného správania v nemocnici. Pritom Christophe nemal ani najmenší dôvod pochybovať o vernosti Marie-Cécile. Odkedy žili spolu, mladá žena mu nedala ani najmenší dôvod k žiarlivosti. Ibaže zaslepená láskou nepochopila, že padla do rúk šialenca. Vedela vôbec, prečo odišiel z Nevers a presťahoval sa do Ardćche, kde žil zo sociálnej podpory? Vedela, prečo, keď sem prišiel, všetkým povedal, že sa volá „Charlot“? V skutočnosti starostlivo zakrýval týmito klamstvami svoju ťažkú minulosť psychopata, svoje „záchvaty“, pokusy o samovraždu a časté pobyty v psychiatrických klinikách.

V 18. rokoch, keď jeho matka zomrela na rakovinu v Neversi, prejavila sa po prvý raz v celom rozsahu jeho demencia. Umyl mŕtvolu matky, obliekol ju a potom sa s ňou zavrel v izbe, kde pri nej sedel celé tri dni a tri noci. O záchvatoch zúrivosti nehovoriac!

Iba bezhraničná láska a dieťa, ktoré mu túžila dať, pomohli Marie-Cécile zabudnúť na rany, ktoré od neho utŕžila. Starosta Sablićres musel niekoľkokrát zasiahnuť, aby ju ochránil pred zúrivcom. Ani nemecký ovčiak neušiel jeho hnevu. Keď Perceau nemal poruke nikoho, na kom by si mohol vyliať zlosť, pomstil sa na úbohom psovi.

A s týmto chorým človekom, morbídnym žiarlivcom s násilníkom musel malý Angueran žiť počas pobytu matky v pôrodnici. V ten večer sa chlapček ocitol po prvý raz tvárou v tvár mužovi nepríčetnému od žiarlivosti a nenávisti. Aj jeho surovec viackrát zbil. Neznášal, keď ho Angueran oslovoval otec. Pred rokom, keď Angueran práve dovŕšil tretí rok života, ho Perceau tak udrel, že si sám zlomil zápästie. V ten deň ho šiel starosta osobne zažalovať na políciu. O veci informovali sudcu i sociálny odbor, ale tým sa celá vec skončila. Po tomto prípade sa celé okolie Marie-Cécile a jej dieťaťa zahalilo do hlbokého mlčania.

Na čo myslel Christophe Perceau, kým cez okno auta hľadel na pustú krajinu Cévennes? Na dieťa, ktoré nenávidel, hoci sa práve len narodilo? Na dieťa, čo sedlo vedľa neho, obetného baránka, na ktorom si mohol vyliať zlosť, tak ako to robil so svojím ovčiakom Bangom? Pretože nebol ochotný zveriť Anguerana susedom, ako ho o to prosila Marie-Cécile, ktorá mu nedôverovala. Rozhodol sa nechať ho u seba.

Na východe z Joyeuse, asi dvadsať kilometrov od Aubenas vedie úzka kľukatá cesta do Sablićres, dedinky so stopäťdesiatimi obyvateľmi, malá oáza zelene so starými gaštanmi, čerešňami a borovicovými hájikmi. Bola už noc, keď Perceau a Angueran prišli do Haut-Chaumeil, na statok vzdialený asi kilometer od dediny. Asi po roku pobytu v Joyeuse sa Perceau a jeho družka rozhodli nasťahovať sa sem do veľkého kamenného domu s oranžovou škridľovou strechou. Bol to dar rodičov Marie-Cécile, ktorí bývali v severnom Francúzsku – jej otec bol riaditeľom akejsi spoločnosti a matka zdravotnícka pracovníčka. V septembri, keď sa dozvedeli, že ich dcéra čaká dieťa, chceli jej vytvoriť predpoklady na šťastný život. Netušili, do rúk akého psychopata sa Marie-Cécile dostala.

Drevené dvere zabuchli.

Muž sa chlapček boli sami vo veľkom dome. V oknách okolitých domov postupne zhasínali svetlá.

Krátko pred desiatou sa k vchodu do domu Christopha Perceaua priblížila postava muža. Bol to jeden zo susedov, Alain. Chcel sa popýtať „Charlota“, ako sa má Marie-Cécile a dieťatko. Zrazu však zastal. Začul zúfalý krik Anguerana.

Alain sa rozbehol a začal búchať na dvere. Tie sa prudko otvorili a na prahu zastala zavalitá postava Perceaua. Napriek prítmiu bolo vidno jeho tvár poznačenú šialenstvom. Z úst sa mu sypali nadávky, oči mal vyvrátené. Zdesený Alain sa chcel obrátiť a ujsť. Bolo však neskoro. Železná päsť ho zdrapila, roztrhla mu pulóver a hodila ďaleko od dverí.
– Zmizni! – zreval naňho Perceau, dvíhajúc päsť.
Alain sa dal na útek. No vedel, že treba urýchlene konať. Angueranovi hrozí smrť. Alain bežal zavolať na žandársku stanicu vo Valgorge. Tam poznali „Charlota“ a vedeli, že keď ho pochytí záchvat, je schopný najhoršieho,
– Hneď prídeme, – povedal žandár, ktorý prijal správu.

Dvaja žandári okamžite naskočili do policajného auta a vyrazili na cestu D 24. Je to horská cesta plná zákrut a ťažko prejazdná. Nebolo možné prejsť ju za menej ako trištvrte hodiny.
Medzitým kalvária malého Anguerana dosiahla vrchol. Kedy začal Perceau biť chlapčeka? Nepochybne dávno pred Alainovým príchodom. Odvtedy údery neprestali dopadať na detské tielko. Zlomený nos, napuchnuté oči, tvár zaliata krvou. Angueran kričiac behal z jednej izby do druhej, aby unikol svojmu katanovi. No Perceau ho vždy dolapil a pritisol k múru. A údery sa začali sypať odznova, do oblasti pečene, podbruška, čeľustí, všade, kde to najviac bolí. Čas bežal a Perceau neprestával. Angueranov krik bol čoraz slabší, až napokon zmĺkol. Omdlel. Perceau ho zavliekol do kúpeľne a hodil do vane. Ešte stále jeho sadistická zúrivosť nebola upokojená. Vo vani začal biť Anguerana držadlom sprchy. Nakoniec ustal a prestal. Poutieral krv z chlapcovho tela a odniesol ho do postele. Rátal s tým, že bude môcť, tak ako už veľakrát, presvedčiť zvedavcov, že dieťa spadlo do sýpky, keď stúpilo na prehnitú dosku, alebo že spadlo z bicykla?

Perceau chvíľu váhal, kým šiel otvoriť žandárom z Valgorge, ktorí práve prišli do Haut-Chaumeil. Napokon však otvoril.
– O čo ide? – spýtal sa zastretým hlasom.
– Chceli by sme vidieť chlapca, – odvetil jeden zo žandárov. – Pustite nás dnu.

Perceau ich nechal vojsť. Žandári začali prehliadať izby. V jednej tíško nariekal chlapček celý zakrvavený.
Žandári okamžite chceli zavolať pohotovosť. No Perceau v zúrivosti vytrhol telefónny kábel a ich mobil bol v týchto horách nepoužiteľný.
– No čo, spadol zo schodov, – ľapotal Perceau.

Žandári opatrne zdvihli zbité detské tielko a odniesli ho do svojho auta. Odviezli ho do dediny a z verejného automatu zavolali pohotovosť a požiarnikov vo Valgorge. Stretnúť sa mali na polceste v Deux Aygues, pretože každá minúta bola drahá. Sanitka s lekármi prišla včas na dohodnuté miesto. Dve hodiny sa rovno na mieste snažili oživiť Anguerana, ktorý bol v kóme, potom ho odviezli na pediatrickú kliniku Arnauda de Villeneuva v Montpelieri. Tam 21. mája o 13. hodine zomrel.

Malý kostolík v Sablićres bol v sobotu 29. mája plný do posledného miesta. V ten deň sa konal pohreb malého Anguerana. Nikto sa nezdržal sĺz, keď muži v čiernom priniesli pred oltár bielu rakvu.
Marie-Cécile s tvárou bielou ako vápno a zovretými perami stála pri katafalku so svojím novonarodeným dieťaťom v náručí, kým jej sestra čítala text, ktorý napísala pre svojho synovca. Potom kňaz prečítal báseň, čo matka Marie-Cécile venovala svojmu vnukovi a ktorá sa končila výkrikom:
„Pred tvárou Boha tvrdím, že odpustiť nemožno.“
Nasledoval obrad so srdcervúcou symbolikou. Marie-Cécile pristúpila ku katafalku a držala svoje novonarodené dieťa nad Angueranovou rakvou. Kňaz pokropil dieťa svätenou vodou a urobil nad ním znamenie kríža. Thomas, malý brat Anguerana, ktorý ho iba raz pobozkal, prijal prvé požehnanie pred svojím krstom.

„Keby som nemala toto dieťa, už dávno by som nežila“
Streda 2. júna. Nad Sablićres sa rozpútala búrka. Nebo bolo čierne, keď reportér novín Le Nouveau Détective vošiel do baru pri krajnici cesty. Majiteľka, mladá dievčina sedela pri pulte, kde dve ženy mlčky pili kávu. Reportér sa im predstavil a nadviazal rozhovor o Angueranovej smrti. Odrazu sa ozval treskot hromu a na okná zabubnovali krúpy. Na Sablićres sa spustil lejak. Potom sa obloha vyjasnila. Pred vchodom do baru zaparkovala tmavá renaultka, z ktorej vystúpili dve ženy. Mladšia, bledá, celá v čiernom, otvorila zadné dvere a vytiahla kôš s niekoľkodňovým dieťatkom. Takto sa reportér zoznámil s Marie-Cécile.

Angueranova matka vošla do malej miestnosti a postavila košík na jeden zo stolov. Jej matka, žena, ktorá ju sprevádzala, celá v bielom, jej pomohla vymeniť plienky malému Thomasovi. Reportér k nim pristúpil, predstavil sa a spýtal sa na dieťaťko.
– Je to objekt strašnej drámy, pane. – Môj druh usúdil, že sa naňho nepodobá, – povedala Marie-Cécile. Preto zabil môjho druhého syna. Aby nám ublížil a pomstil sa. Je to netvor.
Tíško sa rozplakala a dala dojčaťu cumlík.
– Jeho narodenie malo byť najšťastnejším dňom v mojom živote a bolo tým najstrašnejším. Nebyť tohto bábätka, už by som nežila…

A usedavo plakala.
Novinár sa otočil a zahľadel sa cez okno. Vonku opäť svietilo slnko.