Jedného dňa mi zazvonila pri dverách jeho manželka

Ten inzerát z novín mi priniesla moja priateľka Táňa. Už od dverí radostne hulákala: „Soni, pozri čo mám! Vystrihla som ti z novín jeden inzerát. Konečne si niekoho nájdeš! To, čo tu ten chlap píše, by sa ti mohlo páčiť. Ozvi sa mu. Nemôžeš nič stratiť!“
To teda nie, naopak, získala som! Výborného spoločníka a hlavne priateľa, ktorý nehľadal povrchný, ale skutočný vzťah.
Hneď od začiatku som mala pocit, že k sebe patríme. Podnikal v obchode so športovými potrebami a bol, tak ako ja, vášnivý lyžiar a športovec. Keď ale prišla reč na to, či je „voľný“, teda slobodný alebo rozvedený, viditeľne znervóznel. Ako z chlpatej deky z neho vyliezlo: „No, vieš… ako by som to povedal… Som síce ženatý, ale so ženou už tri roky nežijem – takže som ako slobodný. Samozrejme, chcem sa čo najskôr rozviesť.“ Uverila som mu, i keď ma to mierne prekvapilo.
Trávili sme spolu každú voľnú chvíľku. Po čase Filip pre nás kúpil nový byt, do ktorého sme sa obaja presťahovali. Cítila som sa ako v siedmom nebi, bolo to obdobie môjho života, na ktoré veľmi rada spomínam, zamilovaná až po uši, s ružovými predstavami.
Raz ma Filip milo prekvapil otázkou: „Zlatko, čo keby sme si pochystali dieťatko? Ja mám štyridsať, ty čoskoro tridsať, myslím, že je ten najvhodnejší čas.“ Chvíľku som len tak nemo zírala, ale strašne ma to dojalo. On má so mnou fakt vážne úmysly. Hrialo ma to pri srdci.
Bolo to všetko síce trošku narýchlo, nepoznali sme sa veľmi dlho, ale mne na ňom naozaj záležalo. Dlho som sa s takým mužom nestretla a niečo vo vnútri mi navrávalo, že bude dobrým otcom.
Filip sa chcel o mňa i o dieťa postarať i bez oddacieho listu. Súhlasila som, pretože mi pripadalo ako zbytočná strata času čakať, kým bude mať po rozvode.
Vysadila som antikoncepciu a už za tri mesiace som si od lekára niesla potvrdenie, že budem mamičkou. Filip chcel, aby som hneď prestala pracovať a šetrila sa. Každú chvíľu mi zo svojej firmy volal, aby sa spýtal, či niečo nepotrebujem. Bol nesmierne milý. Ešte pred pôrodom šiel na matriku, aby potvrdil svoje otcovstvo. Ako vravel, chcel, aby bolo o dieťa postarané od začiatku a aby som nemala pochybnosti o tom, že sa k nemu bez výhrad hlási. Narodila sa nám dcérka Dáška. Filip ju zbožňoval od prvého okamihu. Len čo som prišla z pôrodnice, neexistovalo pre neho nič iného než my dve. Staral sa o nás naozaj kráľovsky. Časom som začala badať, že sa točí čím ďalej viac len okolo malej a ja sa dostávam do pozadia. Nie žeby som žiarlila, to teda nie, ale bolo mi to akési čudné. Skoro ma ani neobjal, nepobozkal, dokonca utekal pred mojimi nežnosťami. Vravela som si: Kľud, kľud, je toho na neho proste veľa. Dve „ženské“ odrazu, to ho asi zmohlo. Ani vo sne by mi nenapadlo, čo za tým väzí.
Dva mesiace po pôrode u nás zazvonila nejaká žena. Predstavila sa ako Filipova manželka. Myslela som si, že mi ide urobiť scénu kvôli rozvodu, ale ona sa tvárila celkom pokojne. S kamennou tvárou mi začala vysvetľovať: „Viete, slečna, Filip nemal toľko odvahy vám to povedať, takže to urobím za neho. Musíte sa už konečne dozvedieť pravdu. Sme spolu osemnásť rokov a žijeme v úplnej zhode, lenže ja žiaľ nemôžem mať deti. Umelého oplodnenia som sa bála a adopcia trvá veľmi dlho. Filip prišiel s tým nápadom – nájsť pomocou inzerátu ženu, ktorá by túžila po dieťati a pritom by potrebovala peniaze…“
Najskôr som na ňu nechápavo civela, nedochádzalo mi to. Až keď som si to všetko v hlave dávala dokopy, ucítila som, ako sa mi podlamujú kolená a zmocňuje sa ma neopísateľná zlosť. V momente, kedy mi žena strkala do ruky hrubú obálku a vravela niečo v tom zmysle, že okrem toho dostanem tento byt, „len“ musím Dášku dať k dispozícii na adopciu, som to už nevydržala a vykríkla: „To teda nikdy neurobím! Tak vy ste ma takto sproste chceli využiť! Takýto ohavný plán ste si na mňa vymysleli – ja vám porodím dieťa a vy si ho odo mňa kúpite!“
Žena ma prerušila a začala vysvetľovať: „Mala by ste sa ma snažiť pochopiť. Filip je jej skutočný otec, takže pre mňa je to úplne niečo iného, než prijať cudzie dieťa z domova.“
To už bolo naozaj priveľa. Skoro hystericky som zajačala: „Okamžite vypadnite, je mi z vás zle!“ zabuchla som dvere a dala sa do plaču. Cítila som sa ponížená a zneužitá, ale v duchu som si opakovala: Dáška sa nesmie dostať do rúk niekomu cudziemu. A už vôbec nie ľuďom, ktorí si myslia, že za peniaze sa dá kúpiť všetko!
Moja finančná situácia nebola ružová, ale bola som si istá, že sa dajako pretlčiem. Filip mi dodnes platí výživné. Nie je to veľa, no zatiaľ sa mi s ním nechce handrkovať o peniaze. V jeho byte som zostala, ale platím mu nájomné. Dlho som premýšľala a nakoniec som súhlasila, aby sa Dáška s ním mohla vídať dvakrát za mesiac. Je to predsa len jej vlastný otec. Moje pocity sú až na druhom mieste…