Plán za časové obdobie, ktoré sme si vytýčili, nás hnal neustále dopredu. Každý deň, najmä pri stopovaní, človek zažíval rôzne príhody. Našťastie, vďaka pohostinným Turkom, usmievavým Iráncom a bezprostredným Pakistancom, to boli najmä pozitívne zážitky.
Míňali sme horské priesmyky, aj nedozerné vyschnuté roviny. Tisíce kilometrov cez vnútrozemie. Museli sme si zvykať na ruch mnohomiliónových veľkomiest, ako i na pokojný život, ktorý pretekal v stratených sídlach roztrúsených v púšťach..
Sledovať postupné náboženské a spoločenské zmeny a zvyky domácich až takmer k Indickým a Čínskym hraniciam, za námahu denného a nočného stopovania určite stálo.
Nebolo nám všetko jedno, keď nás v noci vysadil kamión na šesťprúdovej diaľnici v predmestí Istanbulu, ani keď nám dochádzala voda v päťdesiatstupňovej horúčave na treku smerom k osemtisícovke Nanga Parbat.
Našťastie sa medzi domácimi vždy našla dobrá duša, ktorá nám pomohla. V niektorých prípadoch nám pomohli i samotní policajti, najmä Rumuni. Často sa nám ľahšie stopovalo – najmä v Turecku – vďaka blonďatému účesu mojej známej.
Kontakt s miestnymi
Ako i na predošlej ceste, tak i teraz, bol človek v každodennom kontakte s miestnymi. V lacných hosteloch od Istanbulu ďalej na východ, sa naše cesty križovali s cestami iných scestovaných ľudkov. Či to bol Grék Helias, ktorý na motorke prešiel Áziou až do Indie cez Kašmír, alebo o niečo starší Rakúšan, ktorý sa s prerobeným hasičským autom postupne približoval k svojmu cieľu v Malajzii. Od Istanbulu sme stretli viacerých študentov, ktorí sa rozhodli ísť stopom aj verejnou dopravou cez Turecko a Irán do Indie, poprípade ešte ďalej na východ. A boli to aj cyklisti na dlhé trate, ktorí smerovali najmä do Číny. Mnohokrát prekonávali väčšie
vzdialenosti po zničených cestách. Kilometer po kilometri. Tlačiť do pedálov vo vysokých horských priesmykoch mnohokrát nad 3000 m nad morom pri silnom vetre a daždi, si dobrovoľne vyberie len silná nátura.
Trasa, ktorú sme si vybrali
cez Turecko a Irán do Pakistanu, je odjakživa populárnou pre prechod do Indie a zaujímavá hlavne rozmanitosťou kultúr a svojou históriou. Či už sú to historické miesta najmä z čias Perzskej ríše, alebo zvyšky hodvábnej cesty, ktorá sa tiahla od Číny a strednej Ázie a pokračovala ďalej v týchto krajinách. Na mnohých miestach sa človek stretával so zmienkami o Alexandrovi Veľkom aj o Marcovi Polovi, ktorých osudy ovplyvnili dovtedy známy svet na ďalšie sto-ročia.
Nečakané stretnutia
So svojou známou som sa zoznámil až tesne pred cestou. Samozrejme, tým sme poriadne zariskovali. Všetko má svoje plusy a mínusy. Mínus tejto cesty predstavoval najmä fakt, že už po niekoľkých týždňoch nad nami vládla ponorka. Avšak osud nám privial do cesty Slováka Paľa, ktorého sme stretli pri (neúspešnom) výstupe na Mt. Damavand. Chalanisko z toho istého mesta, z tej istej ulice, ako pochádzala moja známa, len zo susednej brány. Niekedy život prinesie humorné situácie aj vo výške 4500 m nad morom ďaleko od domova. Alebo v Pakistane sme niekoľko týždňov trekovali s „bratom“ Čechom a anglickou dvojicou, ktorá nám vypomohla s transportom pri afgansko-pakistanskom pohraničí.
Pašeráci
Bezpečnostná situácia na mnohých miestach nebola priaznivá. Okolie Zahedánu s pašerákmi lacného iránskeho benzínu a afgans-kého ópia vo východnom Iráne. Alebo problémové afgansko-pakistanské pohraničie, kde sme sa pohybovali isté obdobie počas našej cesty. V okolí iránskeho Zahedánu pri pakistanskej hranici, turistov nechajú vystúpiť z auta a ďalej sa už bez samopalníkov človek ťažko nadýchne. V púšti Belučistán a vo východnom Turecku sa zbrane v rukách vojakov akosi zväčšili. Pribudli rôzne pechotné vozidlá a džípy s ťažkými guľometmi.
Na jednom z checkpointov pri pakistanskej hranici, som neveriacky sledoval, ako nám doniesol veliteľ chladené nápoje a hneď nato zobral samopal svojmu podriadenému, aby vystrelil do blízkeho prebiehajúceho pašeráka – nosiča lacnej iránskej nafty. Našťastie sa mu zasekla zbraň, a kým ňou búchal o zem, nosič dobehol s ťažkým barelom na chrbte za blízky kopec.
Podľa mojich skúseností, tých najotvorenejších ľudí s čistým srdcom človek stretol práve v častiach krajín menej navštevovaných turistami. Či to boli oblasti pohoria Hindukúš v severozápadnom Pakistane alebo jedna z talibanských oblastí – mesto Dir (kde bola vyhlásená svätá vojna – Džihád, najvyššími špičkami Al-Kajdy po útokoch Američanov na Afganistan). Turisti sa tam ukážu, samozrejme, pomenej. V Dire som stretol asi najvľúdnejšieho hoteliéra za celé dva mesiace cestovania, ktorý nám ponúkol obrovskú izbu, aj keď videl, že peňazí nemáme nazvyš. Alebo či to bol médiami a Lonelyplanet nebezpečne zmie-ňovaný Peshawar v pohraničí, kde ste cudzincov v celom meste mohli spočítať na prstoch dvoch rúk. Ako sme tak blúdili po meste počas dňa a ja sám počas večerov po zotmení, ľudia sa prihovárali, každý so spontánnym úsmevom. Pred príchodom do každej krajiny treba mať na zreteli aktuálnu situáciu a snažiť sa vyhnúť príliš nepokojným oblastiam.
Roky masového turizmu a horole-zeckých expedícií rozmaznali miestnych podnikavcov, napríklad pod Nanga Parbatom na Fairy meadows, kde bolo treba zjednávať príliš vysoké ceny kempov. Kto pocíti čaro menej turistami navštevovaných miest, ten si populárne oblasti odporúčané sprievodcami rýchlo prejde a s oveľa väčšou radosťou sa pustí do častí, kde prirodzený úsmev dokáže omnoho viac ako rupky v hrsti.
Prečo áno
Mňa osobne, na cesty motivovali najmä dvaja ľudia. Obaja sú študentmi Prírodovedeckej Fakulty. Obaja už mali pred mojou prvou cestou svoje cestovateľské skúsenosti. Najťažšie je spraviť pravdepodobne prvý krok. Po príchode z dlhšej cesty to ďalšie rozhodnutie už príde samo. Každému však sedí niečo iné. Niekto je spokojný, keď vycestuje na leto do Ameriky. Zarobené peniaze potom minie na cestách po Amerických parkoch, alebo následne na Havaji alebo v Mexiku. Niekto sa na spoznávanie iných krajín necíti vôbec a krásy Slovenska mu úplne stačia.
Koľko stojí výlet
Stále veľké množstvo ľudí si o takýchto výletoch povie, že to musí stáť hotový majetok. Pravda je však taká, že pri troške uskromnenia a vyjednávania, človek ušetrí. Veľa, samozrejme, závisí hlavne od krajín, kam sa človek chystá. Destinácie ako Líbya alebo Irán majú verejnú dopravu (vďaka dostatku ropných zásob a politickému režimu) najlacnejšiu na svete. 1200 km v týchto krajinách človek prejde za cenu, akú zaplatí našinec vlakom do Žiliny. Nepríjemné sú niekedy vybavovačky na jednotlivých ambasádach. Ale keď sa už ocitnete na ceste, na to nepríjemné pomaly človek zabudne. Pokiaľ niekto z vás o podobnej ceste už premýšľal, ale nevie sa odhodlať, ja len môžem podobný zážitok vrelo odporučiť. Za 20 dní, od začiatku stopovania za Bratislavou pri Rajke, sme sa ocitli pri Pakistanských hraniciach. A to sme sa po ceste zastavovali na mnohých miestach, ktoré sme plánovali navštíviť. Podobne tohto roku sa nám, tentoraz trom, podarilo za necelý mesiac prestopovať sa do Kyrgyzstanu. Po stopovacích výletoch vzdialenosti akosi strácajú svoje mierky a naša planéta sa zdá o trošku menšia. A čo sa financií týka, tento nápad nás vyšiel bez víz na menej ako 700 eur.
Môžem odporučiť len jedno, ak niekto už dlhší čas uvažuje nad čímsi podobným, nech príliš neváha a vyrazí. Lebo vekom prídu iné starosti, pri ktorých už podobné nápady nemusia byť reálne.
Andrej Hajdušek
