A nie jeden, ale hneď dva rôzne samopaly vlastnil Jiří Kajínek (56) v čase, keď mal spáchať dvojnásobnú vraždu v blízkosti plzenskej väznice na Borech. Práve preto najznámejší český väzeň tvrdí, že vraždy, za ktoré bol odsúdený, nespáchal.
„Ak by som mal takúto akciu vykonať ja, tak by som si nezobral tie najnevhodnejšej zbrane, ktoré boli podľa polície použité. Staré zbrane, ktoré sú vojnové, predvojnovej, majú jednoradové zásobníky, to znamená dve zbrane dohromady – štrnásť striel, maximálne šestnásť. Priebojnosť tých nábojov je na niečo také nevhodná,“ vysvetľuje Kajínek vo štvrtom diele dokumente Ja, Kajínek, ktorý odvysiela FTV Prima. Kajínek sa vydá na Bory a konečne sa dočká rekonštrukcie osudnej noci, ktorú polícia nikdy nevykonala.
Podľa polície mal Kajínek 30. mája 1993 okolo ôsmej hodiny večer zastreliť najmenej s 12 výstrelmi plzenského podnikateľa Štefana Jandu († 27) a jeho osobného strážcu Juliána Pokoša († 30), ktorí cestovali v osobnom automobile Mazda. Kajínek ale od začiatku tvrdí, že je nevinný. „Ak by som uvažoval o niečom podobnom a mal by som to urobiť ja, tak by som si vzal samopal, ktorý som v tom čase mal, takže by to bol samopal UZI alebo samopal Steyr Mannlicher – vybral by som jeden z nich, k obom som mal zásobníky na tridsať rán a tlmiče,“ pokračuje.
Kajínek ďalej v dokumente priznáva, že so zbraňami zaoberá už od detstva a je to poznať aj pri neoficiálnej rekonštrukcii. „Ak by som s takouto zbraňou prišiel k autu, kde sedia traja ľudia, ktorých by som mal zabiť, tak týmto samopalom s jedným zásobníkom na tridsať nábojov vystrelím tri dávky po troch, štyroch, piatich ranách – a tí ľudia nemajú šancu prežiť. Cez dvere, cez sklo, cez strechu, cez čokoľvek. Navyše nikto a nikde to nebude počuť. Tá zbraň je úplne tichá, účinná, na niečo podobné úplne ideálne,“ hovorí Kajínek a dodáva: „Ja som sa zbraňami zaoberal celý život, odmalička som ich miloval, zaujímal som sa o ne, vždy som ich mal viac. A mal som zvláštne zbrane, dobré zbrane, ktoré samozrejme boli nelegálne, ale mal som ich … „