A ďalšie podobné bojové umenia sú u nás veľmi populárne. Najmä pod vplyvom filmovej produkcie si každý myslí, že sú to účinné a najsilnejšie zbrane v boji zblízka.
Vo filme tieto útoky a nahrané prašťanie kostí pôsobia naozaj desivo, ale skutočnosť je ďaleko prozaickejšia. Vedia to aj členovia ctihodnej spoločnosti, ktorí sa vždy spoliehali a dodnes spoliehajú hlavne na poriadnu, hrubú silu. Rôzne tanečné údery hranami dlaní a podobné veci ostanú iba detskou zábavkou v porovnaní s poriadnym úderom skutočného boxera, alebo ešte lepšie zápasníka. Preto aj nebezpečné typy v kožených bundách vyzerajú ako hory svalstva, od ktorých sotva môžete čakať mrštnosť karatistu. Po jednej tanečnej zábave, kde sa takýto „napumpovaný,“ podnapitý svalovec bavil trochu agresívnejšie, ako sa páčilo miestnym chlapíkom, počkali si naňho pred vchodom. Horu svalov obstali asi siedmi naslovovzatí odborníci v karate, džude a ktovie čom ešte. Po krátkej hádke sa doňho pustili svojimi chvatmi a údermi, ale napadnutý hromotĺk sa ani len nepohol. Pevne sa zaprel nohami do zeme a rozbesnených útočníkov od seba odhadzoval ako dotieravé muchy. Nepomohli žiadne údery karate – jednoducho ich všetkých siedmich vymlátil ako žito. Hoci naoko vyzeral poriadne ťarbavo, bitkári od neho lietali na päť metrov, až sa nakoniec, dobití a roztrhaní, pobrali na ústup. Darmo, hrubá sila sa obyčajne proti jemnej technike vždy presadí. Žiaľ, náš svalovec sa dlho medzi elitou neudržal. Priveľa pil, a to je v tak náročnej službe nebezpečné. Odišiel robiť vodiča na trolejbusy, ale ani tu sa dlho neohrial – vyhodili ho, keď sa snažil predbehnúť trolejbus pred sebou… Skončil ako troska, ktorá vymetá lacné krčmy.
(pm)
