Karol Kállay je fotograf a dokumentarista, autor reportážnych fotografických cyklov zo zahraničia a fotograf módy pre domáce i zahraničné časopisy (Móda, Saison, Sibylle, Jardin des Modes, Elle).
Je nositeľom prestížnych ocenení a autorom takmer štyridsiatich knižných publikácií. Prvou boli Slovenské rieky (1954), známe sú monotematické publikácie o svetových metropolách – New York, Tokio, Moskva, Peking či Mexico City. Medzi posledné diela patrí napríklad autobiografia Potulky životom (2006). Jeho reportáže z celého sveta uverejňovali najprestížnejšie európske magazíny – Stern, Der Spiegel, Merian, Focus, Paris Match.
Vlastnú tvorbu bilancoval na vyše tridsiatich samostatných výstavách doma i v zahraničí (Praha, Berlín, Moskva, Washington, Paríž, Hamburg, Bagdad, Káhira, Osaka, Štokholm či Havana).
1. Kedykoľvek sa stretneme, máš pri sebe fotoaparát. Môžu dobré fotografie vznik-núť aj náhodne?
Všetky fotografie vznikajú náhodne. Náhodne vznikajú tým, že musí byť správny okamžik, správne miesto, správne svetlo a správna situácia. Na fotografii môže byť nádherná krajina bez ľudí alebo nejaká úžasná situácia. A aby to fotograf zachytil, je vždy aj náhoda. Samozrejme, nevylučujem ani úmyselne štylizované fotografie, ako napríklad módu. Chcieť však naštylizovať situáciu, ktorá má byť originálna, je však len nahrávanie ako film, a to pri fotografovaní odmietam.
2. Zachytil si množstvo okamihov i ľudí. Musí to byť úžasný pocit vyjadrovať sa prostredníctvom fotografie. Máš vo svojej zbierke fotografiu, ktorá pre teba znamená niečo špeciálne?
Nemám žiadny zvláštny vzťah k nejakej konkrétnej fotografii. Len sa k určitým fotografiám vraciam myšlienkami. Pripomínam si situácie, ktoré sa človeka ľudsky dotknú. Spomeniem fotografovanie zemetrasenia, ktoré sa odohralo 7. decembra 1988 v Arménsku, kde zahynulo 24 000 ľudí. Fotografoval som tam dva dni po zemetrasení, samozrejme, nie mŕtvych, ale ľudí, ako potom žili. Vrátil som sa tam aj o pár mesiacov neskôr a fotografoval som napríklad na cintoríne jedného Arména, ktorý omurovával plochu s deviatimi hrobmi. A tak som sa ho opýtal, ktorí z tých, čo tam ležia, sú jeho príbuzní. A on mi odpovedal: ,,Všetci.´´ A to bola hrozná odpoveď, lebo ostal sám.
3. Neraz si musel pracovať v krajinách a oblastiach, kde bolo zakázané fotografovať takmer všetko. Ako si sa s tým vyrovnal?
Nerozlišujem to. Každé fotografovanie je náročné. Zlá situácia sa môže prihodiť aj v civilizovanej krajine. Raz som fotografoval v Los Angeles a v jedno poobedie som sa tam len tak túlal. Fotograf totiž chodí peši, nemôže sa voziť, keď chce hľadať niečo zaujímavé. A zrazu sa pri mne zastavilo policajné auto, vyšli americkí policajti a prikázali mi oprieť sa o auto a s rukami hore sa otočiť. Keď skontrolovali doklady, opýtal som sa ich, čo som vlastne urobil? A oni: ,,Išli ste peši, tu nikto nechodí peši.“ To bolo podozrivé.
4. A aké bolo fotografovať niečo, čo si musel, a nie práve chcel?
Práca nebola nikdy nepríjemná, skôr som mal dojem, že sú situácie, ktoré sa nepatrí fotografovať. Vždy hovorím, že som radšej v zadnom rade a odtiaľ pozorujem udalosti. Už počas štúdií, aby som si zarábal, začal som fotografovať reportáže a známy fotograf Karel Hájek mi vždy hovorieval, že vždy musím fotografovať tam, kde nie sú ostatní. Tam, kde sú všetci, ísť nemám, alebo to musím pozorovať iným spôsobom.
Veľmi mi imponoval svetový fotograf Ernest Haas z agentúry Magnum. Keď sa Maďari postavili proti Rusom a vláde, on prišiel pomáhať s Červeným krížom a nie fotografovať eštebákov.
5. Fotografia má mať rovnaký význam ako textová časť. Myslíš, že sa tieto časti dopĺňajú alebo prevládajú iné názory?
Kedysi sa úloha fotografa mierne podceňovala. Píšuci redaktor doslova poprosil o prítomnosť fotografa na akcii. Podľa mňa sú však oba informačné prvky rovnocenné. Deväťdesiat percent reportáží, ktoré som robil, som tvoril s redaktorom. Čo však neznamená, že sme museli robiť v rovnakom čase. Je to skôr o dopĺňaní sa. Samozrejme, že sme boli vždy perfektne pripravení. Napríklad, keď som chodil do Arabských krajín, vždy som sa doma nabifľoval niektoré súry z Koránu, a to mi nesmierne otvorilo cestu. U nás, mám taký dojem, chodia reportéri na akcie často nepripravení, tzv. „in medias res“. Podľa nich treba robiť rýchlo, aby sa dala stihnúť čo najskôr ďalšia reportáž. Ale to sa podľa mňa nedá a odrazí sa to na kvalite. Fotografiou sa musí autor vyjadrovať esteticky vizuálne a súčasne musí byť na nej aj informácia. A takéto komplexné vyjadrenie si neraz žiada čas.
6. Tvoje fotografie vznikali klasicky na čierno-biely alebo farebný film. Ako reaguješ na príchod digitálnej fotografie?
Je to technicky revolučná zmena, samozrejme, aj tým, že fotografovať môže každý. Lenže potom si aj každý myslí, že je fotografom, čo je omyl. Lebo fotografia je jazyk. Tak ako vie niekto písať, tak vie aj niekto fotografovať. Povedzme, fejtóny Milana Lasicu sú krátke, ale nesmierne inteligentné. Tak to musí byť aj na fotografii – jednoduché a výstižné. Myslím si, že klasická fotografia napriek digitalizácii nezanikne. Je stále dobrá, technicky možno trochu žltšia ako digitálna. A možno je tu aj trocha nedôvery voči digitálu, veď ktovie, ako sa bude fotografovať o sto dvesto rokov.
7. Častou témou pri fotografovaní sú „paparazzi“, ktorí dokážu hodiny sedieť v pŕhľave a čakať, kým niekoho odfotia. Lákalo to aj teba?
Nie. To nepovažujem za fotografovanie. Tým však, samozrejme, nechcem nikoho zhadzovať. Viem, že vonku je to mimoriadne dobre platené. V podstate je to poľovačka na celebrity. Buď máte fotoaparát s teleobjektívom a sedíte od objektu vzdialený dvesto metrov a čakáte, kým vyjde na balkón Angelina Jolie s novonarodeniatkom a odfotíte ju, alebo bdiete celú noc pred hotelom, a keď z neho vyjde Michael Jackson, rozbehnete sa a urobíte niekoľko snímok. Je to ako poľovačka na jeleňa alebo bažanta.
8. Fotografoval si osobnosti aj celebrity. Čo znamenajú pre teba tieto pojmy?
Mňa zaujímali ľudia, ktorí boli osobnosťami ušľachtilosťou alebo múdrosťou. Lebo, kto len už je celebrita? Samozrejme, fotografoval som ľudí, ktorých som si nesmierne vážil, ako Jožko Króner, či maliarov ako napríklad Martin Benka. Vo svojich osemnástich rokoch som mal tú česť fotografovať neskoršieho amerického prezidenta a veliteľa spojeneckých armád Eisenhowera. Myslím, že dnes pojem celebrita je, ako povedal český prezident Klaus, ,,hluboké nedorozumění“.
9. Mal si v mladosti svoj vzor?
Vždy som sa kriticky pozeral na svoju prácu a vždy som sa pokúšal priblížiť kvalitatívne vzoru, ktorý som mal. Hovoril som si, že nie som ani horší, ani lepší, ale že by som sa im chcel priblížiť a našťastie sa mi to podarilo. Je to ako hovoril Goethe: ,,Trošičku vedieť, teda desať percent talentu, ale veľa makať.“ Nikdy som si nemyslel, že som dosiahol maximum, ale stále som chcel skúmať, ako sa to dá ešte zlepšiť.
10. Z vlastnej skúsenosti viem, že výborne varíš. Nerozmýšľaš nad kuchárskou knihou s vlastnými receptami a fotografiami?
Mám dokonca podpísanú zmluvu, ale s tým, že aj tento rok ma tlačia dve obrazové knižky. Časovo sa mi to zatiaľ nedarí zosúladiť.
11. Je niečo, čo by si odkázal nám mladým, alebo máš nejaké životné krédo?
Človek by mal byť ušľachtilý, dobrý a mal by pomáhať iným. Všetko sa odvíja od názoru na život. Dôležité je nebyť hlúpym. Napríklad treba ovládať cudzie jazyky: nemožno len hocikam prísť a povedať „ahoj“. A krédo? Vždy treba mať pocit, že zadok vám drží chrbtica a nie traky.
Rozhovor špeciálne pre st.city pripravila vnučka Karola Kállaya Sandra Kállayová, študentka Bratislavskej vysokej školy práva, fakulta masmédií.
