Keď život ublíži!

Úzka ulička v blízkosti kostola sa však veľmi nezmenila. Zrazu zastavujeme a obe vyberáme peňaženku z kabelky. V rohu uličky kľačí žobrák. Hlavu má hlboko sklonenú, do tváre mu nevidno, ruky zložené v lone, pred ním obrázok Panny Márie a vedľa rozprestretá čistá vreckovka.

Vyberám drobné a hodím ich na vreckovku. Nijaký pohyb, len ústa zakaždým zašepocú Pán Boh zaplať.
Marta vyberie stokorunáčku a vsunie mu ju do zložených dlaní.
Chvíľu kráčame mlčky, potom Marta začne: „Vždy mám pokazenú náladu, keď tu natrafím na toho Joža.“
„Myslíš toho žobráka? Ty ho poznáš?“
„Poznám, vyrastali sme spolu, bývali v jednom dome v centre starého mesta, potom sme chodili spolu na základnú školu i na strednú.“
„Čože? On má aj maturitu?“
„A ty si vari myslíš, že na ulici sa môže ocitnúť len človek s neukončeným základným vzdelaním? Tu nerozhoduje vek, vzdelanie, to je len hra osudu. Vedia ma napáliť mladí a zdraví ľudia, ktorí pokúšajú osud, ale Jožo je iný prípad. Teda aspoň bol… Teraz o ňom nič neviem, no dnes je to už štvrtý raz, čo som ho tu videla kľačať.“

Nezapriem sa, zaujíma ma osud tohto záhadného muža. Upútal moju pozornosť hneď, keď som ho videla prvýkrát. Je iný, nestrká vám klobúk doslova pod nos, netisne sa pred kostol, nie je obložený dojemnými textami a prosbami.
Kľačí na zemi, v rohu uličky. Čierne, mierne prešedivené vlasy sú vždy čisté, oblečenie skromné, ale rovnako čisté, tvár som mu nikdy nevidela, ale Pán Boh zaplať povie aj za desaťhaliernik.
Kto a čo zlomilo tohto muža, päťdesiatnika, a donútilo ho kľaknúť si na studenú, špinavú dlažbu ulice?
Marta pomaly, útržkovito rozpráva a ja si z jej spomienok vytváram mozaiku jedného ľudského osudu.

„Rodičia boli už starší, keď sa im narodil. Jeho otec bol šuster a mama právala pre lepšie rodiny. Stále býval chorý a vekom sa to zhoršovalo. Po maturite začal chodiť aj na vysokú tu v meste, ale musel to nechať. Potom sa liečil viackrát na psychiatrii. Robil závozníka, naposledy roznášal obedy starým ľuďom. Potom som ho dlho nevidela, neviem, kde bol, čosi sa hovorilo, že v ústave, ba počula som aj, že už nežije, že skočil pod vlak. Vlani som ho tu videla prvýkrát. Keď som ho spoznala, rozhodla som sa, že naňho počkám a porozprávam sa s ním, možno by som mu mohla nejako pomôcť, ale utiekol mi. Veď ani neviem, či má strechu nad hlavou, tie staré domy už dávno zbúrali, otec mu už nežije, nemá nikoho. Pripomína mi vyplašenú, uštvanú zver. Život mu zrejme veľmi ublížil a on už neverí nikomu a ničomu.“

Chýba mi veľa kamienkov do ucelenej mozaiky Jožkovho osudu. Tie sa rozkotúľali a nenašla ich ani Marta. Jeden moment sa však aj mne vynára pred očami, keď muž štyridsiatnik namiesto almužny spustil:
„Nič mu nedávajte, darebákovi a lajdákovi jednému, nech ide robiť, na takých treba len bič a pohuckať psov!“

Vtedy Jožko schytil vreckovku, niektoré mince sa rozkotúľali po dlažbe, a zutekal. Bolo mi ho ľúto a pohŕdala som tým drzo sebavedomým mužom. Veď nemusel dať nič, nepýtal od neho. No nemusel tak tvrdo súdiť!
Nemal na to právo, nikto nemá právo ho súdiť!