Na konci roka 2016 všetkých priaznivcov kozmonautiky zarmútila správa, že vo veku 95 rokov zomrel John Glenn. V súvislosti s tým bolo možné naraziť na jednu zvláštnosť. Glenn bol zvyčajne označovaný za prvého amerického astronauta, niekde sa však písalo, že tým je Alan Shepard. Ako je to možné?
Problém je v tom, že hoci to znie čudne, definície pojmov „kozmonaut“ a „astronaut“ nie je príliš jednoznačná. On nie je dokonca ani presne definovaný rozdiel medzi týmito dvoma slovami. Niekde môžeme nájsť, že sú to len dva zameniteľné názvy pre rovnakú profesiu, inde sa píše, že každé má trochu iný význam. Jedno rozdelenie uvádza, že kozmonaut absolvoval výcvik v Rusku, prípadne Sovietskom zväze, kdežto astronaut v USA.
Ďalšie tvrdia, že záleží na druhu kozmického dopravného prostriedku, ktorý dotyčný človek použil. Tí, ktorí sa do kozmického priestoru vydali americkým strojom (napríklad kozmickou loďou Gemini, Apollo alebo raketoplánom) sú nazývaní astronauti, pasažieri ruských a sovietskych lodí (napríklad Vostok či Sojuz) by mali byť kozmonauti. Iste existujú aj ďalšie možnosti delenia, ale my budeme v tomto článku považovať oba názvy za vzájomne zameniteľné a prejdeme k ďalším definíciám.
Kto je to vlastne kozmonaut? Opäť je možné naraziť na niekoľko rozdielnych možností, čo presne toto slovo ukrýva. Pre zjednodušenie vyberieme iba dve. Prvý tvrdia, že kozmonautom sa stane človek, ktorý prešiel patričným odborným výcvikom a absolvoval let, pri ktorom prekonal výšku 100 kilometrov nad zemským povrchom. Druhá tiež trvá na špeciálnom výcviku a navyše požaduje, aby dotyčný aspoň raz obletel Zem, prípadne sa pohyboval minimálne 90 minút vo výške vyššej ako 100 kilometrov nad zemou, tj. V kozmickom priestore. A tu narážame na jadro problému.
Sovietsky zväz vyslal hneď prvého človeka na obežnú dráhu, v USA mali slabšie nosne rakety, takže museli ísť trochu inou cestou. Pri prvých dvoch pilotovaných letoch sa kozmické lode pohybovali po suborbitálnej dráhe a až potom nasledoval let po obežnej dráhe. Poďme sa teraz spoločne vrátiť do USA v období konca 50. a začiatku 60. rokov 20. storočia a pozrieme sa podrobnejšie, ako tu prebiehali začiatky kozmonautiky.
Prvé skoky
Prvý americký kozmický program, ktorého cieľom bolo dopraviť na obežnú dráhu človeka, sa volal Mercury. Niesol meno rímskeho boha obchodu a cestovania, ktorý je tiež považovaný za symbol rýchlosti. V úplných začiatkoch program spravoval Národný poradný výbor pre letectvo (National Advisory Committee for Aeronautics – NACA). Ten sa na konci roka 1958 zmenil na známejší Národný úrad pre letectvo a kozmický priestor (National Aeronautics and Space Administration – NASA).
Podľa pôvodného plánu sa mal prvý testovací let uskutočniť v októbri 1958 pomocou balistické rakety stredného doletu PGM-19 Jupiter. Nakoniec však bol kvôli obmedzeniu rozpočtu zrušený. Spomínaná raketa sa síce na suborbitálnu dráhu neskôr vydala a uskutočnila niekoľko biologických testovacích letov, nie však v rámci programu Mercury. Napríklad už 13. decembra 1958 vyniesla do výšky 555 kilometrov malú opičku, pomenovanú Gordo. Vďaka tomu sa opička mohla pohybovať asi osem minút v prostredí mikrogravitácie (nepresne „stavu beztiaže“). Bohužiaľ, tento let mal tragický koniec. Pri návrate sa neotvoril brzdiaci padák, špička rakety dopadla do mora vysokou rýchlosťou a Gordo zahynul. Úspešnejší bol let z 28. mája 1959, kedy niesla špička rakety dokonca dve opice. Jednou bola juhoamerická opička Saimiri Baker, druhá makak rhesus Able. Dosiahli výšky 579 kilometrov a pocit mikrogravitácia zažili asi po dobu deviatich minút. Tentokrát obe zvieratá let vrátane pristátie zvládli bez väčších problémov a opička Baker dokonca žila ešte ďalších 25 rokov.
Vráťme sa ale späť k programu Mercury. Prvý test bol naplánovaný na 21. augusta 1959 a dostal názov Little Joe 1 podľa rakety, ktorá k nemu bola použitá. Mal sa pri ňom preveriť únikový systém. Jeho priebeh bol ale úplne neočakávaný. Asi pol hodiny pred tým, ako mal test začať, sa ozvala explózia a odpaľovacia rampa zmizla v dyme. Potom, čo sa dym rozptýlil, bolo vidieť, že maketa modulu Mercury zmizla. Nasledujúce vyšetrovanie ukázalo, že únikový systém sa spustil predčasne a vyniesol kabínu do výšky okolo 600 metrov. Tá potom dopadla po 20 sekundách letu do mora, asi tri kilometre ďaleko. Všetko spôsobila porucha na jednom z elektronických obvodov. Po jej odhalení ju technici opravili, aby sa už situácia neopakovala.
Druhý test bol pomenovaný Big Joe 1 a testoval sa pri ňom hlavne tepelný štít kabíny Mercury. K tomu bolo nutné s maketou uskutočniť suborbitálny let. Raketa Atlas-D úspešne vyniesla maketu do výšky 153 kilometra a celý let trval 13 minút. Síce sa objavili nejaké komplikácie, ale štít fungoval a kabína celý let absolvovala vo veľmi dobrom stave.
Potom sa znovu skúšal únikový systém, konkrétne pri testoch Little Joe 6 a Little Joe 1A. Až po nich sa pristúpilo k prvému letu s živým tvorom na palube. Ten prebehol 4. decembra 1959, niesol označenie Little Joe 2 a trval 11 minút, 6 sekúnd. V module bol makak rhesus Sam, ktorý sa dostal do maximálnej výšky 88 kilometrov a nakoniec bez problémov pristál v Atlantickom oceáne. Pri ďalšom letu, ktorý sa uskutočnil 21. januára 1960, bola na palube samice rovnakého druhu, ktoré sa hovorilo Miss Sam. Test bol označený ako Little Joe 1B, trval 8 minút 35 sekúnd a maketa kozmickej lode pri ňom dosiahla maximálnej výšky 15 kilometrov. Aj Miss Sam prečkala let bez problémov.
Pri ďalších testoch únikového systému a suborbitálneho letu sa objavil rad rôznych problémov aj havárií. Ďalšie lety so zvieraťom na palube sa uskutočnil až 31. januára 1961. Pri tomto lete, označenom Mercury-Redstone 2, bol zvieracím astronautom šimpanz s menom Ham. Počas letu, ktorého najvyšší bod bol vo výške 253 kilometrov, zakúsil mikrogravitáciu po dobu necelých siedmich minút. Tentokrát sa ale let nezaobišiel bez značného množstva problémov. V jednej chvíli napríklad preťaženie dosiahlo hodnotu až 14,7 g a po pristátí v oceáne sa do kabíny dokonca dostala voda. Ham to všetko zvládol a žil potom ešte ďalších 20 rokov. Let však ukázal, že zostava nosnej rakety Redstone a kabíny Mercury nie je v takom stave, aby bola použiteľná pre let s človekom. Preto sa pokračovalo v úpravách a ďalšom testovaní, tentoraz bez živých tvorov na palube. Zistené nedostatky boli samozrejme priebežne odstraňované.
Prvýkrát s ľuďmi
Prvý let programu Mercury s človekom prebehol 5. mája 1961 a mal označenie Mercury-Redstone 3. Z toho sa dá jednoducho zistiť, že raketa, ktorá loď vynášala, bola typu Redstone. Na palube bol námorný dôstojník a letec Alan Bartlett Shepard mladší, ktorému bolo v tom čase 37 rokov a kozmická loď mala volací znak Freedom 7. Tento let však bol len suborbitálny, čo znamená, že kabína s astronautom nedosiahla obežnej dráhy. Počas štartu pôsobilo na loď preťaženie až 6,3 g. Motory nosnej rakety pracovali 2 minúty 22 sekúnd a udelili kabíne rýchlosť 2,3 km/s. O desať sekúnd neskôr došlo k odhodenie veže záchranného systému, ktorý by v prípade núdze oddelil loď s astronautom od rakety. Shepard sa potom zdržiaval zhruba päť minút v prostredí mikrogravitácie, počas ktorých testoval manuálne ovládanie kozmickej lode.
Návrat k zemskému povrchu bol trochu prudší, než sa čakalo, a maximálne preťaženie dosiahlo značné hodnoty: 11,6 g. Stabilizačný padák s priemerom 1,8 metra sa uvoľnil vo výške 6,4 kilometra, hlavný padák s priemerom 20 metrov ho nasledoval vo výške tri kilometre nad hladinou mora. Maximálna dosiahnutá výška nad zemským povrchom bola 187,5 kilometra, doba letu 15 minút, 22 sekúnd a astronaut s kabínou urazil dráhu 488 kilometrov. Pristátie sa uskutočnilo v Atlantickom oceáne, odkiaľ bol astronaut aj kabína vylovení vrtuľníkom a dopravení na lietadlovú loď USS Lake Champlain. Celá akcia bola mimoriadne rýchla – medzi pristátím a dobou, než sa astronaut dostal na lietadlovú loď, uplynulo iba jedenásť minút.
Druhýkrát sa kozmická loď Mercury s človekom vydala na suborbitálny let 21. júla 1961. Mercury mal označenie Mercury-Redstone 4 a volací znak kabíny bol Liberty Bell 7. Astronaut Virgil Ivan Grissom absolvoval let s podobnými parametrami ako jeho predchodca. Za dobu 15 minút a 37 sekúnd urazil s loďou 486 kilometrov a dostal sa až do výšky 190,4 kilometra.
Nasledujúce dva lety boli bez posádky. Prvým z nich bol Mercury-Atlas 4 a išlo o prvý orbitálny let programu Mercury. Ďalšia misie, pomenovana Mercury-Scout 1, skončila neúspešne. Prvý stupeň nosnej rakety zlyhal nedlho po štarte a z bezpečnostných dôvodov musela byť celá zostava zničená po necelej minúte letu.
Prvým živým tvorom, ktorého na obežnú dráhu Zeme vyniesla americká raketa, bol šimpanz Enos. Jednalo sa o misii Mercury-Atlas 5, ktorá prebehla 29. novembra 1961. Počítalo sa s tým, že uskutoční tri oblety Zeme, ale kvôli neočakávaným problémom bol let skrátený na dva. Celková doba letu bola 3 hodiny, 20 minút, 59 sekúnd, kabína s Enosom obiehala okolo Zeme vo výške medzi 160,1 a 237,2 kilometre a celkom urazila vzdialenosť 81 902 kilometrov. Pretože Enos celý let zvládol bez problémov, mohla byť loď označená ako bezpečná a použiteľná aj pre let s človekom.
Teraz už teda mohli Američania vyslať na obežnú dráhu človeka. Stalo sa tak 20. februára 1962 pri misii Mercury-Atlas 6. V kabíne s volacím znakom Friendship 7 bol astronaut John Herschel Glenn mladší. Jeho let trval 4 hodiny, 55 minút a 23 sekúnd, za tú dobu obletel Zem trikrát a celkovo urazil vzdialenosť 121 794 kilometrov. Po obežnej dráhe sa pohyboval vo výške medzi 159 a 265 kilometrami a dosiahol maximálnu rýchlosť 7,8 km/s.
Ďalšie lety programu Mercury mali čísla 7, 8 a 9 a počas nich sa na obežnú dráhu vydali Malcolm Carpenter, Walter Schirra a Gordon Cooper. Posledný spomínaný let prebehol 16. mája 1963 a kozmická loď pri ňom obletela Zem 22x. Touto misiou boli rokmi programu Mercury ukončené. Nejakú dobu sa uvažovalo ešte o trojici ďalších letov, ktoré by sa volali Mercury-Atlas 10 až 12, ale tie už neprebehli.
V Sovietskom zväze sa v tom čase k letom do kozmického priestoru používali lode Vostok, ktoré boli v porovnaní s americkými strojmi spoľahlivejšie a dosahovali minimálne spočiatku lepšie výsledky. Napriek tomu sa postupne podarilo Američanom nájdené problémy odstraňovať a nakoniec dostať človeka ako do kozmického priestoru, tak aj na obežnú dráhu. Počas programu Mercury prebehlo testovanie troch nosných rakiet (Little Joe, Redstone a Atlas) a desať letov s „posádkou“.
Úvodzovky sú tu na mieste, pretože v tomto čísle sú započítané aj štyri lety so zvieratami. Boli nimi makak Sam a Miss Sam, šimpanzy Ham a Enos. Pri zostávajúcich šiestich rokoch už bol na palube kozmickej lode človek. Obežnej dráhy sa však dosiahlo len v štyroch prípadoch. Prvé dva rokmi boli suborbitálne, takže „len“ prekročili hranicu kozmického priestoru ležiacu vo výške 100 kilometrov nad zemským povrchom. Cez niektoré problémy sa dajú všetky lety programu Mercury so živými tvormi označiť za úspešné. Minimálne v tom, že nedošlo k žiadnemu zraneniu alebo dokonca smrti.
Hore sa pozreli všetci
Určitou zaujímavosťou programu Mercury je to, že všetkých sedem astronautov z prvého oddielu nazvaného Mercury Seven, sa nakoniec dostalo minimálne na obežnú dráhu Zeme. To nie je zas tak úplne obvyklé. Šesť astronautov vzlietlo do kozmického priestoru už začiatkom 60. rokov pri programu Mercury, len ten posledný to mal oveľa zložitejšie. Bol ním Donald Kent Slayton, u ktorého bola roku 1962 zistená srdcová arytmia. To znamenalo, že nemohol vzlietnuť a namiesto toho musel začať s liečbou. Že je schopný uskutočniť kozmický let, bolo uznané až o desať rokov neskôr a na obežnú dráhu sa dostal pri misii Sojuz-Apollo v júli 1975.
Ale vráťme sa konečne k úvodnej otázke: ktorý Američan bol prvým astronautom? Ak použijeme definíciu, podľa ktorej stačí na získanie označenia astronaut (kozmonaut) prekonať výšku 100 kilometrov nad zemským povrchom, stal sa ním Alan Shepard, ktorému sa to podarilo 5. mája 1961, tj. necelý mesiac po Gagarinovi. Keď však budeme požadovať, že musí uskutočniť aspoň jeden obeh Zeme, bol prvým americkým astronautom až John Glenn, ktorého let prebehol 20. februára 1962.
Ešte vás možno napadne, či je možný prvé dva Američany, ktorí uskutočnili suborbitálny let, považovať za „plnohodnotných“ astronautov. Určite áno, pretože sa neskôr dostali aj na obežnú dráhu alebo aj ďalej. Alan Shepard sa zúčastnil na prelome januára a februára 1971 letu Apollo 14 a ako piaty človek stál na povrchu Mesiaca. Virgil Ivan Grissom spolu s Johnom Youngom obleteli Zem tri krát 23. marca 1965 pri lete Gemini 3. Aj on sa mal časom vydať k Mesiacu, ale nebolo mu to dopriate. Počas pozemných testov kabíny Apollo na štartovacej rampe vznikol 27. januára 1967 na palube požiar, pri ktorom Grissom aj ďalší dva astronauti zahynuli.
