Aj skúsení policajti v súdnej sieni slzili. Bolo počuť vzlykanie dievčatka, potom jeho krik. „Prosím, nechajte ma na pokoji, prosím. Prosím, mami, prosím. Nemôžem hovoriť. Nemôžem dýchať. Bože, prosím. Prečo? Čo to so mnou robíte? “ Potom hlas na nahrávke desaťročnej Lesley Ann Downeyové, najmladšej obetí vrahov z močiaru, slabol. Prosby. Úbohé dievčatko márne prosilo svojich katov, aby ju nechali ísť…
Dva dni po Vianociach
Znova sa ozval plač, krik a vzlykanie. Odrazu bolo počuť detský zbor, ktorý spieval koledy! Potom všetko stíchlo. Nahrávka sa skončila. Skončil sa však aj život 10-ročnej Lesley Ann Downeyovej. Posledné zvuky sprevádzajúce jej agóniu prehlušil spev. Bola to cynická a nechutná montáž, ktorá pripomínala, že dievčatko bolo znásilnené a zavraždené 26. decembra, dva dni po Vianociach.
Jedny z najhorších vrahov v dejinách
Táto strašná scéna sa odohrala na súde v severoanglickom Chesteri v máji 1966, keď tribunál súdil Iana Bradyho a Myru Hindleyovú, jedných z najhorších vrahov v dejinách ľudstva. V súdenej sieni nastalo hrobové ticho, len občas prerušované tlmeným vzlykaním niekoľkých žien. Ďalší ľudia si zakrývali uši a väčšina prítomných mĺkvo hľadela na veľkú fotografiu malej Ann Downeyovej, ktorá zmizla 26. decembra 1964. V ten istý deň ju niekto znásilnil, mučil a potom zavraždil. Magnetofónová nahrávka pomohla krok za krokom sledovať jej utrpenie takmer až do posledného výdychu.
Na lavici obžalovaných, oddelenej od prítomných sklenou stenou, sedeli dvaja ľudia. Tvárili sa celkom ľahostajne. Myra Hindleyová, ktorá mala vtedy 24 rokov, sa dokonca mierne usmievala. Jej spolupáchateľ, 27-ročný Ian Brady, prežúval cukríky. Ako keby medzi vzlykaním a krikom dievčatka nepočuli vlastné hlasy, ako keby si potom nahrávku častokrát pre vlastné potešenie neprehrávali. Oboch napokon odsúdili za trojnásobnú vraždu – okrem Ann sa ich obeťou stal 12-ročný John Kilbridge a 17-ročný Edward Evans – na doživotie.
Bol koniec roka 1966.
Nik ani na chvíľu nepochyboval, že takých ľudí nie je možné nikdy prepustiť na slobodu – dokonca ani o 36 rokov. Myra Hindleyová si však podala na Európsky súd pre ľudské práva žiadosť o prepustenie. V Spojenom kráľovstve sa ľudia, najmä rodiny obetí, vzbúrili proti takému rozsudku. Nie kvôli pomste, ale pretože obaja vrahovia sú ešte vždy nesmierne nebezpeční. Zdalo sa, ako keby úradníci časom zabudli, že Brady i Hindleyová nie sú obyčajní vrahovia. Keď sa v roku 1961 zoznámili, Myra mala 19 rokov a pracovala ako pisárka v chemickej továrni. O tri roky starší Brady bol predavač. Na prvý pohľad to bol plachý človek, ale za touto maskou sa skrýval netvor. Tento veľký obdivovateľ Hitlera prekladal vo voľnom čase Mein Kampf a mal sadomasochistické chúťky. Myra sa doňho bláznivo zaľúbila a v roku 1963 sa spolu nasťahovali do domčeka neďaleko Manchestru, kde za štyrmi stenami dávali voľný priechod svojim perverzným chúťkam.
Európskeho súdu v Bruseli
Keď ich pracovníci Európskeho súdu v Bruseli chcú dnes prepustiť na slobodu, poznajú všetky fakty? Vedia, že keď Myra prišla z práce, obliekla sa ako dozorkyňa v koncentračnom tábore, zatiaľ čo Brady si obul kožené čižmy a reval na ňu po nemecky rozkazy? Vedia, že cez víkendy sa prechádzali na pobreží po dunách a snívali o utrpení, ktoré pripravia ľuďom? Vedia, že mučili mačky a psy? Ešte dnes obyvatelia Chesteru neradi chodia na tie miesta, lebo sa im marí, že v dunách zahalených hustou hmlou počujú volanie mučených detí o pomoc. Ako by obyvatelia Chesteru prijali, keby sa tam obaja vrahovia vrátili?
Odsúdili ich za tri vraždy, dnes sa vie, že ich spáchali oveľa viac.
Pravda je taká, že hoci Bradyho a Hindleyovú odsúdili „len“ za tri vraždy, vie sa, že ich spáchali oveľa viac. Ako prvú zavraždili 16-ročnú Pauline Readovú – bolo to 12. júla 1963. Paulina matka viac ako 20 rokov zapaľovala každý rok sviečky, aby si pripomenula výročie dňa, kedy jej dcéra zmizla. Jej manžel povedal, že každý večer ju čakala na večeru, lebo jej telo sa nikdy nenašlo. Koncom roka 1986 sa Myra vo väzení Cookham Wood priznala k tomuto zločinu. O niekoľko týždňov policajti podľa jej pokynov našli v dunách pozostatky tela dievčaťa.
Od 12. júla do 11. novembra 1963 Brady a Hindleyová očividne nikoho nezavraždili. Potom však 11. novembra zmizol 12-ročný John Kilbridge. Uniesli ho, keď sa prechádzal po Chesteri, potom ho dlho mučili, zavraždili a zahrabali v dunách.
Ako jahňa, ktoré ide niekto obetovať
O pol roka, 16. júna 1964, odišiel 12-ročný Keith Bennett z domu, aby v susednej neďalekej dedine navštívil starú mamu a prespal u nej. Mobilné telefóny vtedy ešte neexistovali a Keithova stará mama nemala ani klasický telefón, takže Keithova matka ani nevedela, že jej syn zmizol. Stará mama sa domnievala, že jej vnuk si to rozmyslel a zostal doma. Obe ženy až na druhý deň zistili strašnú pravdu: Keith sa stratil na ceste medzi oboma dedinami, na ceste, ktorá prechádzala obďaleč domu, kde bývali Brady s Hindleyovou. Ich mená však vtedy ešte neboli známe, ani ich zločiny. Hoci polícia zmobilizovala všetky sily, Keith sa nenašiel. Až oveľa neskôr, koncom roka 1986, Myra Hindleyová sa priznala aj k tomuto zločinu. „Večer 16. júna 1964 sme Keitha prilákali k sebe domov, že mu dáme nejaké maškrty.“ Potom ho niekoľko hodín mučili, až kým ho Brady neodviedol von, aby ho prakticky popravil. Myra si spomínala, že nešťastné dieťa – celkom určite v šoku – sledovalo svojho mučiteľa bez protestov. „Ako jahňa, ktoré ide niekto obetovať…“
Napokon ich odhalil Myrin švagor David Smith
Potom 26. decembra 1964 znásilnili a zavraždili malú Lesley Ann Downeyovú a jej agóniu zachytili na magnetofónovej páske. Napokon oboch udal Myrin švagor David Smith. Večer 6. októbra 1965 ho Myra zavolala k nim. Keď David prišiel, Brady práve sekerou udieral nešťastného 17-ročného Edwarda Evansa. „Bol pokojný. Dalo by sa povedať ako mäsiar, ktorý pripravuje kotletu,“ povedal David neskôr na súde o Bradym. Pokiaľ išlo o Myru, tá sa len smiala a povedala Davidovi, že
Bradymu zvyčajne stačí jeden úder sekerou…
Šokovaný David si našiel zámienku, aby sa čo najrýchlejšie vrátil domov a o šiestej ráno privolal políciu. Bradyho s Myrou zatkli 7. októbra 1965 o deviatej ráno. Nemohli zapierať, pretože Edwardova mŕtvola bola ešte u nich doma. Tvrdili však, že nešťastný chlapec zomrel „náhodou“ a že nikdy sa nedopustili zločinu. Počas vyšetrovania sa však priznali, že zabili Ann Downeyovú a Johna Kilbridgea. Nič iné im vlastne nezostávalo, lebo policajti našli v kufroch uschovaných na stanici v Manchestri fotografie zavraždených detí. Lístok z úschovne mali vložený do Biblie! To boli však jediné vraždy, ku ktorým sa priznali, lebo vyšetrovatelia im ich mohli ľahko dokázať. Bolo zrejmé, že to neboli jediné vraždy, čo sa potvrdilo oveľa neskôr, keď sa Myra priznala a uviedla, kde sú obete zahrabané. Tak sa podarilo nájsť telesné pozostatky Pauline Readovej, ktorá zmizla v roku 1963. Mŕtvolu malého Keitha Benneta sa však nikdy nepodarilo nájsť.
Pripravovala spôsob, ako dosiahnuť prepustenie
Zdalo sa, že Myra Hindleyová chce spolupracovať s políciou a predstierala, že našla „cestu k Bohu“. V skutočnosti si pripravovala spôsob, ako dosiahnuť prepustenie. Prvú žiadosť si podala v roku 1978, ale zamietli ju. Myra na radu obhajcov zmenila neskôr taktiku a pokúsila sa vystupovať ako úbohá obeť, ktorá bola v Bradyho moci. Spoliehala sa aj na to, že spoluprácou s políciou si nakloní sudcov. Brady jej to však prekazil, keď 31. mája 2002 poslal do novín list, v ktorom tvrdil, že Myra sa aktívne zúčastňovala na všetkých zločinoch a nevidí dôvod, prečo by sa mala dostať na slobodu.
Všetci sa zaoberajú ľudskými právami vrahov a nie obetí
Ten istý názor má aj verejnosť. Myra sa však obrátila na Európsky súd ľudských práv a opiera sa najmä o články 5 a 6 Konvencie ľudských práv, podľa ktorých má každý odsúdený právo, aby jeho žiadosti o milosť preskúmal súd. Britský minister spravodlivosti však vyhlásil, že Myra nikdy nevyjde z väzenia, lebo ešte neboli objasnené niektoré vraždy detí a polícia sa nimi hodlá zaoberať.
Matka Johna Kilbridgea sa rozhorčuje: „Všetci sa zaoberajú ľudskými právami Myry Hindleyovej a nikto sa nestará o moje práva. Do posledného dychu budem bojovať o to, aby Myra Hindleyová nikdy nevyšla z väzenia, kde si žila vcelku pohodlne. Môj syn sa však rozkladá niekde v zemi, ani neviem kde…“
Ian Brady bol už v roku 1985 diagnostikovaný ako psychopat trpiaci paranoidnou schizofréniou na základe čoho bol presunutý do prísnejšie stráženej väznice. Na rozdiel od Hindleyovej nebojoval o svoje podmienečné prepustenie a sám si prial, aby sa nikdy nedostal na slobodu. Hindleyová v roku 2002 zomrela vo väzení na bronchopneumonii. V roku 2008 jej právny zástupca prezradil, že pri rozhovoroch s ním svoj podiel priznala a sama sa považovala za tú horšiu z vraždiaceho páru, keďže bola priamo zodpovedná za únosy. Ich dom, kde došlo k dvom vraždám, bol strhnutý kvôli nechcené publicite.
Pch
