Poľovačka na panny
Monotónnym hlasom, obsiahlo a podrobne rozpráva o svojich beštiálnych vraždách, vybranými slovami detailne popisuje príšerné morbídnosti, ktoré vykonával na svojich obetiach. A rovnako chladne odpovedá na otázky týkajúce sa motívov jeho činov: „Jednoducho je pre mňa krásne a vzrušujúce,“ hovorí s úsmevom 62-ročný Francúz, „poľovať na panny.“
Tak ako napríklad v júni 2003, keď chcel v Belgicku vtiahnuť do svojej bielej dodávky 13-ročné dievčatko. Ale malej školáčke sa podarilo ujsť a dokonca si zapamätať a oznámiť poznávacie číslo „auta toho hrozného muža“.
K deviatim vraždám dievčat a mladých žien sa už beštiálny Francúz priznal. Vyšetrovatelia sa však domnievajú, že počet neopísateľných zločinov je v skutočnosti mnohonásobne väčší a že tento muž je pravdepodobne zodpovedný za mnoho doteraz neobjasnených kapitálnych zločinov v celej Európe.
Paralely k rakúskemu prípadu „Natascha“
Je celkom možné, že Fourniret je zodpovedný aj za zmiznutie Nataschi Kampuschovej: Žiačka z Viedne je nezvestná už od 2. marca 1998. Oficiálne. V skutočnosti kriminálna polícia už dlho predpokladá, že dievčatko sa stalo obeťou nejakého krvavého zločinu. Doposiaľ sa však nenašla ani jedna stopa, ktorá by viedla k skutočnému páchateľovi. Jediná indícia, ktorá poukazuje na Fournireta je výpoveď Nataschinej kamarátky, ktorá na vlastné oči videla, ako 10-ročné dievčatko vtiahol do bielej dodávky úplne neznámy muž. Odvtedy Nataschu nikto nikde nevidel…
Jedno je isté: Michel Fourniret používal na svoje „poľovačky“ väčšinou popísanú bielu dodávku. Hovorí: „Veľmi často som na cesty brával aj svoju manželku a nášho syna. Nezriedka sme prešli aj celé stovky kilometrov, kým som našiel vhodnú korisť: Dievča, ktoré sa mi páčilo, ktoré vyzeralo nevinne a čisto…“
Obete
Dievčatká – ako napríklad Fabienne Leroy, 18-ročná, ktorú našli v auguste 1988 zaškrtenú na lesnej čistine vo východnom Francúzsku. Alebo ako Elisabeth Brichetová, 12-ročná, ktorá bola unesená 20. decembra 1989 z rodného mestečka Namur v Belgicku. Rovnako hrozne dopadla 13-ročná Natacha Danais z mesta Nentes vo Francúzsku, ktorú rodičia 21. novembra 1990 zahlásili ako nezvestnú na polícii a o tri dni neskôr ju našli mŕtvu na brehu Atlantického oceánu.
Tieto všetky a mnohé iné „nevinne a čisto vyzerajúce dievčatká“ Fourniret objavil kdesi na okraji cesty a potom „som pri nich zastavil a povedal som, že buď ja alebo moja žena alebo syn ochoreli, nevyznáme sa tu v okolí a preto nevieme, kde je najbližšia nemocnica. A hneď, ak mi to nádherné, krásne a preochotné stvorenie chcelo ukázať cestu – bleskurýchlo som ho vtiahol do auta…“
Nekonečné týranie
Vtiahnutie do auta znamenalo pre obeť začiatok nekonečného mučenia a týrania. Znásilnenia, psychické a fyzické mučenie, bitie, znovu znásilnenie, dokola. Fourniret vysvetľuje: „Tak dlho som sa s nimi pohrával, kým mi nárek, plač a prosenie dievčat nezačalo liezť na nervy – a potom som ich pozabíjal. Mimoriadne sa mi páčilo, ak som ich mŕtvoly nemusel odložiť v nejakom ďalekom m lese, alebo zahrabať kdesi v cudzom prostredí, ale mohol som si ich zahrabať celkom blízko pri sebe…“
Pri jeho zámku vo francúzskych Ardenách, kde vždy istý čas po zločine prebýval, sa mu podarilo zakopať niekoľko obetí. Pritom medzi jednotlivými vraždami tu žil „relatívne normálne“. Chodil do práce ako horár, usporadúval večierky pre susedov a dokonca pozýval deti zo susedstva na hranie!!!
Vlk v ovčej koži
Nik z blízkeho okolia – okrem manželky a syna – netušil o hlbokých priepastiach duše Michela Fournireta. Súdny psychológ o tom hovorí: „Fourniret mohol po celé tie roky preto existovať ako nespoznané monštrum, lebo napriek tomu, že je osobnosťou s ťažkou povahou, dokázal pri svojich zločinoch konať inteligentne a efektívne.“ To v praxi znamená, že Francúz si svoje zločiny plánoval dlhodobo dopredu a s takou presnosťou, že nikdy nezanechal stopy, ktoré by mohli viesť priamo k nemu. „S každou ďalšou vraždou bol čoraz prefíkanejší a ľstivejší“.
Justičný škandál
Pritom známky jeho abnormality boli čierne na bielom, a napriek tomu tieto veci nebrali do úvahy ani experti. Napríklad, keď v roku 1966 Fourniret znásilnil maloleté dievčatko a keď v rokoch 1973 a 1984 spáchal podobné delikty. Až v roku 1987 bol za „ťažké zneužívanie detí vo viacerých prípadoch“ odsúdený na sedem rokov väzenia. Ale: už o niekoľko mesiacov ho štyria ústavní psychológovia vyhlásili za vyliečeného – a vybavili mu prepustenie na slobodu!!!
O niekoľko dní po prepustení, 11. decembra 1987 spáchal svoju prvú vraždu. Obeťou bola Isabelle Laville, 17-ročná dievčina z francúzskeho mesta Auxerre. Fourniret sa jej zmocnil na ceste zo školy domov po tom, čo sa jej z bielej dodávky pýtal na najbližšiu nemocnicu…
Pomocníčka
Už vtedy sedela na sedadle spolucestujúceho jeho neskoršia manželka, Monique Olivierová. Fourniret sa s ňou zoznámil cez inzerát počas svojho pobytu vo väzení. Ešte aj dnes s naivným pohľadom v očiach všetkých uisťuje: „Musela som Michelovi pri všetkých jeho činoch pomáhať. Ja som totiž pravou príčinou jeho túžob. Lebo, keď sme sa zoznámili, nebola som už panna.“
Že si Fourniret, podľa jeho vlastných slov svoju manželku – „kvôli jej povahovým vlastnostiam vedome vybral za pomocníčku“ – tomu Monique nechce vôbec uveriť.
Spoluvinníčka z lásky
Monique hovorí: „Michel bol pre mňa všetkým.“ Preto svojho manžela podporovala aj pri výbere obetí: Preto sa prizerala, keď dievčatá znásilňoval, mučil a trýznil. Preto akceptovala aj jeho ďalšie zločiny. Napríklad ozbrojené prepadnutia bánk – dokonca dve lúpežné vraždy. Raz zabil istého obchodníka a neskôr manželku svojho bývalého spoluväzňa.
Monique vysvetľuje: „Z príjmov z akcií, ktorými zabezpečoval peniaze, nám Michel umožnil pohodlný život. Za to som mu bola veľmi vďačná.“ Zmierila sa aj s jeho brutalitou a príšernosťami, ktoré robil: „Vedela som predsa, že Michel je ťažko chorý, tak, čo už…“
Sériový vrah
Podľa kriminalistickej kategorizácie zaradili experti 62-ročného Fournireta tabuľky „organizovaných sériových vrahov“ ako typického „masového vraha“, ktorého činy sú výsledkom zvrátených sexuálnych predstáv. Jeho činy prebiehali vždy podľa rovnakej a veľmi dobre premyslenej schémy. Základným „znakom“ takzvaných „sériových vrahov“ je častokrát ich neuveriteľná pohyblivosť. „Pri vyhľadávaní vhodných obetí sú schopní precestovať aj tisícky kilometrov. Lebo ich poháňa ich zvrátená fantázia. A navyše, veľmi dobre vedia, že čím ďalej sú miesta činov od seba vzdialené, tým menšia je pravdepodobnosť, že zločiny bude niekto dávať do vzájomných súvislostí.“
Partia k obetiam aj nezvestné dievčatá zo Slovenska, Čiech, či Natascha z Rakúska?
O vraždách v rokoch 1990 až 2000 Fourniret zatiaľ hovoril málo. Priznal sa však: „Ročne som zabil dve dievčatá…“
„Radšej by som rybárčil.“ Zoznámte sa s poslednými slovami odsúdencov na smrť
V každom prípade bude v týchto týždňoch francúzsky Interpol skúmať desiatky mysterióznych prípadov nezvestných mladých žien z celej Európy. Prípad „beštie z Francúzska“, ktorý je v mnohom možno ešte príšernejší, než nedávny prípad Dutroux z Belgicka, ešte zďaleka nie je uzavretý…
sprac. zed.
