Robert od rána blúdil po typickom anglickom dome, občas si zhlboka vzdychol a zviezol sa zúfalo do kresla. „Odniesli mi moje deti!“ bedákal.
Jeho deti? Robert nikdy nijaké nemal a to, čomu pod neveriacim pohľadom svojej ženy Jane hovoril „deti“, boli zbrane. Skutočná zbrojnica, ktorú ilegálne tvoril celé roky a ktorú mu polícia zhabala v to aprílové ráno 1999. Jane neverila vlastným očiam, keď sledovala nesmierny žiaľ muža, s ktorým žila už desať rokov. Bolo to tým prekvapujúcejšie, že Robert za celý ten čas nedal najavo toľké city.
Jane odvtedy, čo sa v roku 1991 vydala, prežívala skôr peklo. Ako to mohla vopred vedieť? Ich vzťah sa vyvíjal prostredníctvom korešpondenčného klubu, do ktorého boli obaja zapísaní. Prvé listy si vymenili v roku 1986, keď Jane Manningova prišla o manžela a veľmi túžila po niekom, kto by jej dal najavo nejaké city. Roberta Kleasen jej písal nežné listy. Delil ich však Atlantický oceán, lebo Jane žila v Anglicku a Robert v USA. Jane posielala Robertovi listy do väzenia na východe krajiny, lebo jej napísal, že tam pracuje ako dozorca.Takto si pravidelne písali štyri roky a Jane sa nevedela dočkať, až sa spoznajú. Robert jej na jeseň 1990 oznámil, že v USA ho už nič nedrží. Jane bola od radosti celá bez seba. O niekoľko dní ho už čakala na letisku v Londýne, pričom netušila, že muž, na ktorého túžobne čaká, si práve odsedel desať rokov a tesne unikol elektrickému kreslu… Robert bol totiž v skutočnosti nebezpečný blázon a jeho duševná labilita sa prvýkrát prejavila, keď mal 18 rokov. Jedného dňa v New Jersey, kde býval aj s rodičmi, vtrhol do čakárni v nemocnici a začal tam strieľať bez rozmyslu okolo seba. Nikto pri tom nezomrel ani nebol zranený, ale Robert skončil na psychiatrii, kde strávil dva roky. Keď vyšiel, zbrane ho naďalej fascinovali a vytvoril si pôsobivý arzenál. Prejavovali sa uňho nepredvídateľné záchvaty hnevu a terorizoval všetkých okolo seba. Zdvíhal ruku aj na svoju matku a jeho tri manželky nemali na ružiach ustlané. Bol vášnivým poľovníkom a celé dni sa túlal po lesoch. Jeho tretia žena povedala, že ho raz pristihla v kúpeľni, keď štvrtil uloveného jeleňa, a zhrozila sa pri pohľade na manžela, ktorý bol samá krv. „Myslím, že mal v živote jedinú lásku – zabíjať!“
V roku 1973 sa rozviedol a žil v karavane na predmestí Austinu v Texase. To mal 41 rokov a spriatelil sa s mormonmi, lebo ich náboženstvo ho očividne fascinovalo. Navštevoval ich obrady a v karavane prijímal dvoch misionárov, 19-ročného Marka Fishera a 20-ročného Garyho Darleya. V roku 1974 išiel s nimi do Dánska, kde sa pokúsil pohlavne zneužiť istú mladú a peknú misionárku. Mormoni sa rozhodli, že ho vylúčia spomedzi seba a túto zlú správu mu mali oznámiť Mark s Garym.
V pondelok 28. októbra 1974 obaja mládenci išli k Robertovi a odvtedy ich nikto už živých nevidel. Doteraz nikto nevie, čo sa stalo v karavane. Zburcovaná polícia začala vyšetrovanie a podozrenie veľmi rýchlo padlo na Roberta, lebo ich videl posledný nažive. Keď nebol doma, policajti mu vtrhli do karavanu a prehľadali ho. Našli elektrickú pílu a v jej zuboch zvyšky ľudskej kože. V zásuvke objavili Markove hodinky a jeho misionársky preukaz, v ktorom bola dierka, akú mohla spôsobiť jedine guľka.
Nálezy okamžite poslali do laboratória a po Robertovi vyhlásili pátranie. Netrvalo dlho a zadržali ho v aute, v ktorom policajti našli poľovnícky nôž, kolt a pušku. Okrem toho tam boli aj časopisy, v ktorých sa písalo o nezvestných misionároch.
MASAKRA motorovou pílou
Robert sa priznal, že mládenci boli uňho, ale odišli asi o desiatej večer. Aj keď sa telá oboch misionárov nenašli, Roberta obvinili z vraždy. Kúsky kože, ktoré uviazli v zuboch píly, patrili človeku a krv mala rovnakú skupinu ako krv Marka Fishera.
Keď sa v roku 1975 začal proces s Robertom Kleasenom, psychiatri ho označili za nebezpečného psychopata. Dôkazy, predovšetkým elektrická píla, veľmi zapôsobili na porotu, ktorá po 21 minútach rozhodla, že Robert je vinný. Rozsudok znel: trest smrti na elektrickom kresle. Robertov obhajca sa však odvolal, lebo podľa neho policajti vnikli do karavanu protizákonne, keďže nemali povolenie. Odvolací súd uznal túto námietku a nariadil nový proces. Ten trval dva roky a píla a ostatný dôkazový materiál v ňom nefigurovali. Na základe nedostatku iných dôkazov Roberta v roku 1978 oslobodili.
Keď Robert odišiel z Texasu, odsťahoval sa do Pennsylvánie a zdalo by sa, že po tom, čo prežil, zmení sa. Omyl. Jeho život sa veľmi rýchlo vrátil do starých koľají. Ženy, ktoré mu skrížili cestu, pocítili jeho päste a početné obvinenia mu vyslúžili nový pobyt vo väzení a začiatkom 80. rokov ho odsúdili na desať rokov za nepovolené držanie zbraní a týranie zvierat. Vtedy sa v roku 1986 zapísal do korešpondenčného klubu a zoznámil sa s Jane, ktorá nič nevedela o jeho minulosti.
Keď Robert prišiel do Anglicka, Jane v roku 1991 súhlasila, že sa zaň vydá. Medové týždne však netrvali dlho, lebo Robertova povaha sa naplno prejavila a Jane začala prežívať peklo. Robert jej zakázal stretávať sa s priateľkami aj telefonovať. Potom bez jej súhlasu začal prestavovať dom, v ktorom si vybudoval skutočný bunker, kde mal všetky svoje zbrane a kam nikto okrem neho nesmel vstúpiť. Keď sa Jane odvážila hovoriť o rozchode, zbil ju. „Keď odídeš, nájdem ťa a zabijem!“ vyhrážal sa jej.
Namal však čas splniť svoju hrozbu, lebo v apríli 1999 členovia streleckého klubu, ktorého členom Robert bol, upozornili políciu, že má zbrane, ktoré v Anglicku neboli povolené. Policajti vtrhli 12. apríla do domu a Robertovi vzali všetky zbrane, čo bol preňho ťažký úder.
Potom 9. júna 2000 stál pred tribunálom za držanie ilegálnych strelných zbraní. Hoci ho odsúdili na tri roky väzenia, 22. októbra 2001 ho pustili na slobodu. Medzičasom však vyšiel najavo skutočný príbeh tohto muža, lebo v Texase znova otvorili prípad dvoch nezvestných misionárov a požiadali o Kleasenovo vydanie do USA. Znova sa začal skúmať 26 rokov starý dôkazový materiál a Robert by si mal začať robiť starosti. Expertíza DNA je dnes už veľmi presná a takmer neomylná. Jane môže mať z toho jedine radosť, lebo celkom určite unikla nešťastnému osudu.
Pch
