Fatma utekala zo všetkých síl po zľadovatenom chodníku a kričala mená svojich detí. Keď sa pred chvíľou vrátila domov, našla v jedálni na stole kus papiera, ktorý jej tam nechal jej 18-ročný syn: Odviedol som malých, aby pobozkali otca. Táto veta spôsobila, že Fatma 19. januára vybehla do noci. Čo to zišlo jej najstaršiemu synovi na myseľ? Prečo odviedol dvoch bratov a sestru k otcovi? Veľmi dobre vedel, že od rozvodu sa situácia medzi nimi len zhoršila…
Fatme zostalo už len sto metrov od domu na predmestí Bruselu, kde býval jej bývalý manžel Selamet. Bola v ňom však tma, očividne nikto nebol doma. Fatma zabúchala päsťou na dvere a volala na deti. Ticho. Kde sú všetci? Fatma dostala strach, lebo vedela, že muž, s ktorým sa rozviedla, je schopný všetkého, len aby sa jej pomstil. Na životoch svojich detí mu nezáležalo, čo už raz dokázal, keď po hádke pustil v kuchyni plyn, aby otrávil spiacich synov. Keby Fatma nebola včas zasiahla, určite by už boli mŕtvi.
Fatma pomaly odišla od domu, ale nevracala sa domov, lež blúdila ulicami a hľadala čierny Golf svojho syna Selima. Nevedela, že ho minula, keď utekala nocou, takže si nevšimla ani svojho manžela za volantom, ani syna Selima na zadnom sedadle, ktorý tam sedel s hlavou opretou o okno. Uprostred čela mal krvavú dierku… Vedľa neho ležali tri telá, dvaja bratia a sestra Kismet, a na hrdlách mali stopy po škrtení.
Kým Fatma hľadala v noci Golf, Selamet zastal pred domom z červených tehál, kde sa v izbe na prvom poschodí pokojne rozprávali dve dievčatá. Ilknur, Fatmina staršia dcéra, si pozvala na noc k sebe spolužiačku. „Idem sa dole napiť vody,“ povedala Ilknur. „Hneď som späť…“
Vyšla z izby a jej priateľka Adriana o chvíľu počula nejaký hluk. Znepokojená sa išla pozrieť, čo sa robí, a uvidela, ako hore schodmi sťažka kráča Ilknur. „Čo sa deje?“ spýtala sa Adriana. Ilknur zdvihla k nej zhrozený pohľad. Ústa mala plné krvi, ktorá jej bránila v dýchaní. „Je tam môj otec… Všetkých pozabíja,“ zamrmlala. „Rýchlo privolaj políciu!“
Adriana odviedla priateľku do izby a zatvorila dvere. Potom chcela na mobile vyťukať číslo polície, ale tak sa triasla, že sa jej to nepodarilo. „Zabil maminho priateľa, je dole v izbe…“ stonala Ilknur. „Vystrelil aj na mňa. Zomriem, pomôž mi!“ Adriana odložila telefón a pritlačila Ilknur na hruď vankúš, aby zastavila krvácanie.
V tej chvíli ako v zlom sne zavŕzgali schody, po ktorých niekto išiel. To už Fatma prišla k domu a našla pred ním stáť čierny Golf. Keď cez sklo uvidela hlavu svojho syna Selima, uľavilo sa jej. Sú tam, nič sa im nestalo! Otvorila zadné dvere a na chodník sa zvalilo Selimovo telo, takže sa jej naskytol pohľad na tri telá ležiace na sedadle. Fatma skríkla od hrôzy. Pochopila, že jej deti sú mŕtve, ale keď si pritlačila k prsiam dcérku, pohli sa jej ústa! Kismet ešte žila! Vtedy išiel okolo sused, ktorý pracoval v nemocnici ako ošetrovateľ, a ponúkol sa, že jej pomôže.
Medzičasom na prvom poschodí obe dievčatá od strachu ani nedýchali. Niekto chvíľu postál za dverami, ale potom ich prudko otvoril. Na prahu stál Selamet a v ruke držal veľký revolver s tlmičom. Ilknur sa mu napriek zraneniam vrhla k nohám a prosila ho, aby ju ušetril. Selamet jej však priložil zbraň na čelo a spýtal sa, kde je Fatma. No na odpoveď si nepočkal, ihneď stlačil spúšť. Ilknur sa zvalila na dlážku, niekoľko sekúnd ňou mykali kŕče, ale potom jej telo znehybnelo. Bola mŕtva.
Keď Selamet vyšiel z domu, na ulici nikoho nebolo. Fatma s ošetrovateľom odišli aj s Kismet do najbližšej nemocnice. Selamet pokojným krokom odišiel a za sebou nechal šesť mŕtvol. Zabil Selima a jeho dvoch bratov, svoju dcéru Ilknur i Turka Mostafu, s ktorým Fatma začala žiť. O niečo neskôr zomrela aj malá Kismet, ktorú sa lekárom nepodarilo zachrániť.
Boli štyri hodiny ráno. Selamet sa pobral do bistra, ktoré bolo otvorené celú noc. Sadol si k baru na stoličku a objednal si pivo. Potom vyložil na pult niekoľko fotografií. „Moje deti,“ odpovedal barmanke Marie na otázku, kto je to. Potom siahol do vrecka vetrovky a vytiahol z neho revolver. „Práve som zabil šesť ľudí,“ oznámil neuveriteľne pokojným hlasom.
Barmanka zobrala handru a hodila ju na zbraň. Keď sa muž ani nepohol, rýchlo dala revolver pod pult. „Nalejte mi whisky a potom zavolajte políciu,“ požiadal ju Selamet.
Barmanka zdvihla telefón a chladnokrvne vysvetlila službukonajúcemu policajtovi situáciu. „Povedal, že práve zabil šesť ľudí… Svoje deti, myslím…“
Marie položila a naliala Selametovi ešte jednu whisky. Prešla štvrťhodina, ale po policajtoch nebolo ani chýru, ani slychu. „Čo je s nimi? Pri takej polícii má človek čas aj umrieť!“
Selamet sa usmial. Neponáhľal sa. Ako albánsky moslim veril v osud. A hlavne vedel, že po spáchaných vraždách strávi zvyšok života vo väzení. Na druhom konci ulice sa ozvala siréna. Konečne prišli policajti…
Pch
Selamet sa pobral do bistra, ktoré bolo otvorené celú noc.
