Kostol je miesto sakrálne a výnimočné, to platí až do dnešných čias. V stredoveku bol navyše miestom, kam väčšinou nemohla svetská moc. Mohol sa tak stať posledným útočiskom pre ľudí prenasledovaných, ale aj pre kriminálnikov všetkého druhu.
Spáchať v stredoveku niečo protizákonného išlo veľmi ľahko a človek mohol byť potrestaný prakticky za čokoľvek. Niet divu, že stredoveké väzenia praskali vo švíkoch. Usvedčený kriminálnik mal ale oproti dnešným dňom jednu možnosť, ako sa väzenia vyhnúť – navštíviť kostol a odvolávať sa tu azylu.
Niektoré kostoly mali na dverách dokonca špeciálne klopadlo. Stačilo sa ho len dotknúť a človek už požíval ochranu kostola a cirkvi. Rovnako tak boli okolo kostolov vyznačené oblasti, kam stačilo prísť a človek už bol pod ochranou. Bolo to z toho dôvodu, že kostoly boli samozrejme často zatvorené a dotyčný by sa tak nemusel dočkať príchodu kňaza alebo mnícha.
Ako dlho dotyčný človek požíval ochranu v kostole, sa rôznili. Niektoré kostoly ponúkali permanentnú ochranu, iné, a tých bola väčšina, len na obdobie 40 dní. Za tú dobu mal dotyčný dve možnosti – vydať sa dobrovoľne súdu alebo sa pokúsiť tajne opustiť krajinu. Ak sa človek rozhodol opustiť krajinu, v kostole dostal špeciálny oblek s veľkým krížom alebo dostal do ruky barlu. A tiež špeciálne inštrukcie, ako sa dostať za hranice alebo do prístavu.
V roku 1486 bolo právo azylu v Anglicku zmenené a netýkalo sa už prípadov velezrady. To viedlo následne k poprave mnohých ľudí, ktorí sa museli z kostolov porúčať pred svetskú spravodlivosť. Typickým prípadom bol Sir Humphey Stafford, ktorý vo vojne ruží bojoval na strane Yorkovcov. Ten požíval ochranu kostola v Culhame. Po zmene azylového práva bol z kostola vyvlečený, postavený pred súd a následne popravený.
Pápež Inocent VIII. zase zmenil právo azylu tak, aby ich smeli využívať iba ľudia, ktorí spáchali svoj prvý zločin. Recidivisti už v kostole nemali čo robiť. Postupne dochádzalo k ďalšiemu obmedzovaniu práva na cirkevný azyl, až nakoniec v 18. storočí úplne vymizlo.
