Kruté vytriezvenie. Bol to votrelec!

Možno moje prvé stroskotané manželstvo a následný pocit samoty ma vystrašili. Možno som chcela uveriť slovám svojej priateľky, ktorej však ani dnes nemôžem vyčítať jedinú vetu, no… po druhýkrát by som radšej bola voči jej slovám hluchá.

Manžel ma nechal po deviatich rokoch manželstva. Jeho neuveriteľná žiarlivosť ma doháňala k šialenstvu. Napriek tomu, že som pracovala v prefeminizovanom školstve, bol schopný urobiť scénu len preto, že som sa pozdravila so školníkom. Trpela som jeho žiarlivostné scény niekoľko rokov mysliac si, že rokmi ustúpia. Ustúpiť som však z cesty nakoniec musela ja. Inej žene.

Môj Othello si našiel oveľa staršiu ženu, nasťahoval sa k nej a mne nechal byt a dvanásťročného syna Pavla. Možno manžel trpel celé roky Oidipovým komplexom, možno som mu nebola takou partnerkou ako žena o dvanásť rokov staršia.

Jeho odchodom som trpela ako taký Jób. Pre mnohé ženy by bol útek z takéhoto zväzku vykúpením, ja som nariekala nad svojím osudom a nedokázala som si osušiť slzy ani po dvoch rokoch po rozvode, keď bolo nad slnko jasné, že môj exmanžel už viac nezaklope na dvere nášho kedysi spoločného bytu.

Poslúchla som teda priateľku. Nepodala som si síce inzerát, no odpovedala som na jeden z mnohých.
Stretla som sa s mužom, o ktorom iné ženy môžu iba snívať. Vysoký, skôr chudý ako štíhly, čierny, s krátko pristrihnutými fúzikmi. Príťažlivý nielen svojou telesnou schránkou, ale aj spôsobmi. Ten jeho zmysel pre humor bol pre mňa balzamom na dušu. Uvedomila som si, ako dlho som sa spontánne nesmiala na hlúpostiach, ktoré s takou obľubou počúvajú ženy. Mám po štyridsiatke, nuž lichôtky doslova pohládzali moju dušu.

Stretávali sme sa niekoľkokrát do týždňa, pretože obaja sme z jedného mesta. Milan mal za sebou jedno hrozné manželstvo, v ktorom ho žena týrala svojím nekonečným utrácaním a chorobnou žiarlivosťou. Dokázala som chápať všetky jeho myšlienkové pochody, ktoré ho oberali o spánok.

So svojimi dospievajúcimi dcérami sa prakticky nestretával, ani nehovoril o nich. Priznám sa, vyhovovalo mi, že ich zanedbáva, že nevyhľadáva ich spoločnosť, že svojej exmanželke platí akurát to najnižšie výživné a nič viac. Aspoň sa môže zblížiť s mojím synom, ktorému taktiež chýbala mužská spoločnosť, pomyslela som si.
A tak som neváhala nasťahovať si do bytu Milana už po dvoch mesiacoch známosti. Milan horel vášňou a vďakou za to, že sa mohol odsťahovať od svojich starých rodičov, ktorí ho prichýlili v čase, keď ho žena obrala o byt.

Kto však nijako neprivítal nového podnájomníka, bol môj syn. Od prvého okamihu ho ignoroval. Jednoducho si nepadli ani do oka ani do náručia.

– Je to votrelec! Prečo si si ho nasťahovala ako voš do kožucha? – vyčítal mi syn. S takmer heroickým vysilením som vysvetľovala svojmu pubertálnemu synovi, že aj ja mám právo na svoje šťastie.

– Mama, ja som tvoje šťastie, – oponoval mi syn a gánil na Milana čoraz intenzívnejšie. Milan sa snažil. Kupoval synovi drobnosti, ktoré prerástli do veľkých darov.

– Keď ste mi kúpili horský bicykel, určite máte veľa peňazí, – sondoval syn.
Zahanbila som sa za synove mamonárske črty a zároveň mi napadlo, že Milan svojim deťom nič nekupuje. Ale asi to tak má byť. Jeho žena, nech sa teraz trápi, keď ho sama dlhé roky týrala. Hádzala som takéto úvahy za hlavu, lebo som nechcela poškvrniť Milanov obraz ani vo vlastných očiach.

Na čo potreboval syn v skutočnosti peniaze, som sa dozvedela až po pár mesiacoch, keď situácia u nás doma kulminovala. Najprv ma predvolali do školy. Syn v siedmom ročníku prepadával zo štyroch predmetov, blicoval, hrozila mu trojka zo správania. Civela som na to ako blázon. Všetko mi ušlo. Prestala som sa zaujímať o syna, pretože som bola pobláznená Milanom. Slepo pobláznená. Stále mi to nič nehovorilo…

Keď začal môj syn s drogami, nechcela som tomu uveriť, nepripúšťala som si, že sa to môže stať aj mne. Hocikomu. Milanovi mizli peniaze, mne cenné veci. V jedno dopoludnie mi bolo v práci nevoľno, šéf ma uvoľnil a už idúc vo výťahu som počula z dverí nášho bytu hrozný krik. Keď som vstúpila do bytu, Milan a moje dieťa sa bili za mohutného kriku vypľúvajúc tie najoplzlejšie výrazy.

Zdúpnela som. Vidiac, ako Milan trieska synovi hlavu o stenu, som po ňom skočila a oboch som sa snažila dostať od seba. Skončili sme na chirurgii. Ja i môj syn. Milan s červenou hmlou pred očami sa vyzúril aj na mne, že som bránila toho ciciaka, tú prefetovanú mrľu, ktorú by bolo treba umiestniť do decáku.

A tak teraz sedím s hlavou v dlaniach a lomcuje mnou zúfalstvo. Ako dostať Milana z bytu, keď má u mňa trvalé bydlisko, ako si získať syna späť po liečbe v Prednej Hore, ako sa mu ospravedlniť za to, že som skôr nepochopila, že to šťastie som zabila sama. Vlastné i synove, ktoré mohlo byť dvojnásobným, keby som dokázala myslieť na to najväčšie šťastie života – svoje dieťa.