Ladislav Chudík sa narodil 27. mája 1924 v malej obci Hronec v okrese Banská Bystrica, v rodine majstra valcovne v Podbrezovej. Bol divadelný a filmový herec, verejný činiteľ a aj porevolučný minister kultúry. Krátko po vojne objavili Chudíka i filmári. Ako dvadsaťtriročný mal už za sebou vyše dvadsať postáv. Jeho prvou titulnou postavou bol až Kapitán Dabač z roku 1959, no už predtým sa predstavil okrem iných aj v snímkach Varúj! (1947), Vlčie diery (1948), Kozie mlieko (1950), Neporazení (1956) a V hodine dvanástej (1958). K majstrom slovenskej kinematografie sa zaradil aj stvárnením postáv vo filmoch Pieseň o sivom holubovi (1961), Polnočná omša (1962), Smrť prichádza v daždi (1965), Kým kohút nezaspieva (1972), Do zbrane, kuruci! (1974), Louis Pasteur (1977), Soľ nad zlato (1982), Putování Jana Amose (1983), či Všichni moji blízcí (1999). Nesmrteľným sa stal i vďaka úlohe primára Sovu v seriáli Nemocnice na kraji města (1977) a neskôr jeho prepracovanej podobe Nemocnice na kraji města po dvaceti letech (2003). Za svoje herecké výkony získal celý rad ocenení. Exkluzívny rozhovor s Ladislavom Chudíkom pre časopis ST.CITY prináša Sandra Kállayová.
1. Herectvo je zložité povolanie. Niekedy ste obdivovaný, niekedy zatracovaný. Ako ste sa s tým vyrovnávali napriek tomu, že ste boli vždy mimoriadne úspešný?
Zložité a náročné. Musíte mať základné dispozície, predovšetkým talent. Ibaže s talentom na dlhú dráhu herca nevystačíme, ak nebudeme pomáhať talentu poriadnou porciou pracovitosti. Sme vystavení verejnej mienke i oficiálnej kritike. Je to rizikové povolanie. Áno, kričia hosana a inokedy hanba-fuj. Nebol som „mimoriadne” ľahko úspešným, preto som sa naučil na sebe pracovať, nemyslím, že som Mozart, skôr, žiaľ, Salieri.
2. Boli ste aj ministrom kultúry. Herectvo a politika. Aké to bolo?
Jedna ponuka na šéfovanie bola zvnútra divadla (SND). Šesťdesiate roky (minulého storočia) sľubovali obrodu komunistického režimu tým, že umožnili byť funkcionárom aj nekomunistovi. Stal som šéfom činohry SND(1963 – 67) a v roku 1989 ma navrhli na post ministra kultúry. Ponuka vznikla v rámci nežnej revolúcie. Ani jeden z týchto postov som nemal prijať, bránil som sa, presvedčovali ma, že som kandidátom v rámci dohody. Ľudia, občania, mi žičili, ja som prechorel, musel som sa vzdať. Z odstupu rokov vravím: “Neľutujem, ale nemal som prijať ani jednu kandidatúru”. Vychýlil som si svoju dráhu herca.
3. Málo ľudí vie o vašom vzťahu a dlhoročnej korešpondencii s českým básnikom a nositeľom Nobelovej ceny za poéziu Jaroslavom Seifertom. Ako vznikol tento váš vzťah?
Poďakoval som sa majstrovi J. Seifertovi za jeho poéziu, lebo mi pomohla zvládnuť češtinu aj pre prácu v českom filme, aj v televízii. Vyznávam názor: poďakovať sa za dobro či dar je primárna povinnosť slušného človeka.
4. Ako vnímate slovenské divadlo v súčasnosti?
65 rokov som v SND; dosiahli sme v mojej generácii zaradenie do stredoeurópskej divadelnej kultúry. Najväčšmi nás potiahla Praha, vďačíme a nezabúdame.
5. Je úroveň nášho herectva porovnateľná so špičkovými výkonmi vo svete?
Neprichodí mi právo hodnotiť či porovnávať, som účastníkom diania, nemám odstup. Chvíľami sa zaligotáme úspechom, ale aj spľasneme, zvädneme spolu s vavrínmi.
6. Bola vaša rola doktora Sovu v seriáli Nemocnica na okraji mesta pre vás osobne rolou vášho života?
Viem, že bola pre mňa vybičovaním v maximálnych rozmeroch: záskok (za K. Högera); krátky termín na prípravu, veľa textu v inom jazyku; časté lety na trase Praha – Bratislava (pracovné povinnosti – predstavenia v SND). Výsledok bol pre mňa malým zázrakom: neprehral som. Nemocnicu na okraji mesta (prvých 20 dielov) videlo viac ako pol miliardy divákov – v Európe, Ázii, Amerike. Áno, bola najnáročnejšou v podmienkach.
7. Určite aj vy máte nejakú slabosť, niečo, čomu neviete odolať, čo to je?
Slabostí mám habadej. S hanbou si spomínam, ako som premárnil dni na gymnáziu v Kremnici. Neprepadol som, ale učil som sa nedostatočne. Premárnil som čas čítaním periférnej literatúry – manko na celý život.
8. Čo vo vás vyvoláva pocit ozajstného šťastia?
Už si to nevládzem definovať, som pristarý. Odohral som vo februári predstavenie Tančiareň celkom vyčerpaný, ale mal som záblesky šťastia , neprehral som v 178. repríze. Po komplikovanom živote mám starostlivú manželku a máme 15-mesačného vnúčika Stanka. Áno, mám pocity šťastia, ibaže sa dakedy nepresadia v plnej sile. Ale to je už údelom staroby.
9. Ste určite vzorom pre mladých hercov i iných ľudí. Je niečo, čo by ste mohli povedať nám mladým pre štart do života?
Mladosť je láskavo požičaná etapa života, ktorá by sa nemala premárniť. Strata sa potom úročí životom a hučí v ušiach a dohovára: „Bolo ti to treba?!” Vzdych pri každej vnútornej bilancii. Čím menej manka, tým viac pocitov šťastia a radosti.
Sandra Kállayová
Filmová a seriálová tvorba
“Nemocnice na kraji mesta
Po dvaceti letech“ (2003)
Všichni moji blízcí (1999)
Rozruch na onkológii (1991)
Veľká filmová lúpež (1986)
Putování Jana Amose (1983)
Výlet do mladosti (1983)
Soľ nad zlato (1982)
Vojaci slobody (1977)
“Nemocnice na kraji mesta“ (1977)
Do posledného dychu (1976)
Idök kezdetén, Az (1975)
Kean (1975)
Trofej neznámeho strelca (1974)
Podezření (1972)
Luk kráľovny Dorotky (1970)
Niet inej cesty (1968)
Volanie démonov (1967)
Vrah zo záhrobia (1966)
Smrť prichádza v daždi (1965)
Tvár v okne (1963)
Polnočná omša (1962)
Pohled do očí (1961)
Pieseň o sivom holubovi (1961)
Zbabelec (1961)
Osení (1960)
Muž, ktorý sa nevrátil (1959)
Kapitán Dabač (1959) .
Černý prapor (1958)
Posledný návrat (1958)
V hodine dvanástej (1958)
Neporazení (1956)
Môj priateľ Fabián (1955)
Expres z Norimberka (1954)
Nástup (1953)
Lazy sa pohli (1952)
Priehrada (1950)
Bílá tma (1948)
Vľčie diery (1948)
