Láska na prvý pohľad
Neverím, že existuje láska na prvý pohľad, alebo akýsi princ na bielom koni. Neverím, že je na svete len jeden chlap pre každú z nás, ktorá oňho stojí. Ten pravý, pán božský. Znamená to, že keď moja spriaznená duša žije na opačnej pologuli, bude mi navždy niečo chýbať? Ostanem starou dievkou, alebo celý život nešťastnou? Podľa mňa existuje veľa mužov, s ktorými by žena dokázala žiť. Záleží len na tom, či chce a má čas si vyberať. Pri tomto tvrdení sa asi niektorým zo ženského pokolenia zdvihne obočie, pretože sa nepokladajú za „výstavné kusy“. No a čo! Ak sa hovorí, že každá žena je krásna, tak tomu treba veriť. Stačí vyliezť z ulity a pomôcť si dekoratívnou kozmetikou, či rovno kozmetičkou.
Vždy som vedela, že chlapa prosto nezmeníš. Nikdy som sa o to ani nesnažila, teda aspoň myslím, ale ruku by som za seba do ohňa nedala. Žijem v predstave, že som len chcela, aby si uvedomil pár vecí. Veľa vecí. Na začiatku nášho vzťahu mi jeho kamaráti hovorili, ako som ho zmenila. Vraj sa polepšil, alebo také čosi. Pche, bol len zaľúbený. Je prirodzené, že chcel so mnou stráviť každú voľnú chvíľku, že ma chcel bližšie spoznať. Ale po istom čase zistil, že ma už pozná dosť a treba sa vrátiť do starých koľají, k starým priateľom. Zostala som len samozrejmosťou?
Motto: „veci, ktoré jeden druhému nepovieme, môžu od základu zmeniť náš život,“ sa nesie celým príbehom knihy Iana McEwana s názvom Na pláži. Dej je zasadený do konzervatívneho Anglicka šesťdesiatych rokov. Ide o obdobie, v ktorom ľudia spolu nekomunikovali. Nepoznali svoje skutočné pocity. Boli zakryté rúškom tajomstva ako nejaké zločiny. Dnes však žijeme v inej dobe a ja si myslím, že hlavným problémom nie je „nekomunikácia“. Práve naopak, komunikujeme až-až. V súčasnosti je to všetko o kompromisoch. Každý z dvojice musí robiť kompromisy voči svojej drahej polovičke. Ide o to, kto ich robí viac. Ideálne by bolo, keby to bolo pol na pol, ale realita je často úplne iná. Každý má svoj plán. Plán života. Čo chce dosiahnuť a kam sa chce posunúť. Problém nastane, keď sa nikde neposúvate a niekto vás ešte aj brzdí.
Na seminári z literatúry sa mi do uší dostala zaujímavá formulácia: „Cudzie sa nám zdá zaujímavejšie ako naše.“ Je zvláštne, ako si v poslednom čase všetky zaujímavé frázy, slogany či rozhovory pretransformujem do svojho vzťahu. Myslím, že vnímam vzťahy mojich známych ako zaujímavejšie, pohodovejšie, vzrušujúcejšie, normálnejšie, zábavnejšie, ako je ten môj. Alebo je to preto, že mám osobnú krízu vo svojom vzťahu? A ak ju mám, ako ju prekonať? Ako zistiť, čo je správne? Ako zistiť, či svojho priateľa milujem, alebo som len na neho zvyknutá? Mám si spraviť trápny zoznam pre a proti? Alebo to ešte chvíľu vydržať? Má to zmysel, ak vzťah viac berie, ako dáva?
Ak by som bola pesimista, tak by som len povedala, že neverím na lásku. Na začiatku je to len akési vzplanutie, či chemická reakcia. Potom zistíte, že vám je s daným človekom dobre, prosto vám v mnohých veciach a zásadných otázkach vyhovuje. A nakoniec si zvyknete. Človek si rýchlo zvyká.
Myslím, že ak niekoho naozaj milujete, zistíte to až po tom, keď vás opustí, keď ho stratíte.
Ale človek nemôže byť stále pesimista, pretože v živote aj v láske je to ako na hojdačke. Raz ste hore a inokedy zas dole. A tak ako povedal L. Büchner: „Muž i žena sú si prírodou predurčení na spolužitie, aj keď sa neznášajú. Sú ako šachisti, z ktorých keď jeden hrá s čiernymi, druhý musí hrať s bielymi figúrkami.“
Katka Oravská
