Úspech ospevoval aj bez promile: „Človek v kútiku duše vždy čaká ocenenie. Touto cenou som potešil priateľov ale aj zarmútil neprajníkov. Neviem čo je sladšie,“ zhodnotil večer Krištáľového krídla Boris Filan. Vie presne, že čas je najspravodlivejšia vec na tomto svet: „Stretol som tu mnoho kamarátov, spolupracovníkov a spoluhráčov. Zaujímavé je, že všetci, s ktorými som sa rozprával mali vymenený bedrový kĺb alebo na výmenu čakajú.“ Boli medzi nimi aj bývalý štamgasti vychyteného vysokoškolského V-klubu. Každý kto v tej dobe niečo znamenal tam chodil. Umelci, športovci, veksláci a krásne študentky. V-klub bol v šestdesiatych a sedemdesiatych rokoch symbolom bohémstva.
Retro: Diskotéka V-klub bola v šesťdesiatych rokoch centrum smotánky. V časoch keď bolo mnoho zákazov a príkazov, bol vysokoškolský klub Véčko, miesto kde sa všetci cítili slobodní. Hokejista Ondrej Nepela vyhlásil: „V tomto klube je lepšia atmosféra ako v klube 54 v New Yorku.“ Nepela je jeden z prvých, Slovákov, ktorý zomrel na AIDS. Vtedy ešte začínajúca skupina Elán, tu vypila nejednu fľašu whisky. Študentky sa museli preukázať indexom. Jeden index, v ktorom bola neutrálna fotografia si často podávali z ruky do ruky. Preto sa začali do Véčka vydávať preukazy. Mať preukaz do tohoto klubu, bolo ako mať dnes zlatú kreditku.
Pamätníci: Karel Gott už na Véčko nikdy nezabudne: „Raz som sa tam ocitol po mesačnom turné v Japonsku a tá neustála pokora a slušnosť mi u žien začali za ten čas prekážať. Túžil som už po Európanke, ktorá drzo odvráva. Práve takú som vtedy našiel vo V-éčku.“ Džezmen
Peter Lipa priznal že svoju skupinu Blues 5 založili preto, aby dobili Véčko. V šesťdesiatom deviatom, vyhralo Slovensko nad Ruskom 4:3. Veľká udalosť sa neoslávila nikde inde ako práve v luxusnom socialistickom klube.
Hviezda zápasu Jozef Golonka sa vyznal: „Pamätám si na návštevu Véčka v 69, keď sme vyhrali nad Rusmi 4:3. Diskdžokej prestal hrať, predstavil ma a ovácie nemali konca. V tej dobe umelci chodili do šatní športovcov a športovci na kultúrne vystúpenia.“ Spomína si na to aj Boris Filan: „Ľudí v tom čase zatvárali za jeden politický vtip. A po hokeji sa pred štadiónom rozpútala protiruská demonštrácia. Začali nás naháňať traja policajti s obuškami. Nemali sme kam ujsť a najlepšia obrana je útok. Šiesti dvojmetroví sme zastavili a otočili sa na nich. Zrazu sa všetko otočilo a my sme naháňali policajtov, usmieva sa Filan. Vtedy sme hovorievali: „Nedáme im na bendžo?“
Po zotmení: Bratislavská lýra bol malý zázrak, oáza v sivej púšti tej doby. Tajnou súčasťou Bratislavskej lýry boli nočné vystúpenia hostí vo vtedajšom V-clube. Festivalové večery aj véčkarské session boli beznádejne vypredané. Lístky sa nedali zohnať ani za peniaze ani po známosti. Jediná šanca bola vo V-clube podplatiť službu pri dverách a vliezť do Véčka zozadu, cez okno, ktoré služba nenápadne nechala pootvorené. „Keby ma pristihol policajt, boli by ma zavreli za vlámanie sa. Ale okolo polnoci som sa prikradol pod okno, potvoril som, vyšvihol som sa na rám a vliezol som do celkom tmavej miestnosti. Mal som od služby pokyny, že si mám vliezť pod najbližší stôl,“ spomína Boris Filan na rebelantstvo rokov šesťdesiatych. V šere nahmatal niečo ako písací stôl a štvornožky sa pod neho pokúšal vplaziť. Vtedy ma zastavil chalanský hlas: „Brat môj, opatrne, veľa ľudí sa dobre zmestí.“ Pod stolom už bol jeden čierny pasažier. Hneď sa Fialnovi aj predstavil. „Ja som Karol Duchoň.“ Vtedy mal sedemnásť rokov.
Ženský lekár: Jeden večer keď sedel Boris Filan s Pavlom Hammelom a jeho vtedajšou priateľkou v krčme pri pohári vína, zjavil sa tam pripitý štyridsiatnik. Vyzeral celkom ako kópia Onasisa. Opálený, sexi a sebavedomý. Okázalo začal baliť bývalú Filanovu priateľku: „Slečna čo tam sedíte s takými, poďte si sadnúť k poriadnym chlapom,“ začal odvážne. Prisediaci spevák Pavol Hammel sa zastal kamaráta a spolu ho chytili pod krk. Vtedy seladón vedel, že spravil veľkú chybu. Jediné čo z neho vypadlo bolo: „Chlapi nebite ma, ja som gynekológ. Budete ma ešte potrebovať.“
Dotyk luxusu: Šampanské je drahé a zradné. Skvelý slovenský režisér Janko R. raz nakrúcal v Bratislave veľkú televíznu estrádu. V hoteli Carlton chcel ohúriť krásnu českú speváčku. Bývali v tom istom hoteli. Janko zobral dámu na večeru a nenápadne dal čašníkovi pokyn, aby v jeho izbe vylial do vane päťdesiat šampanských. Po večeri pozval inteligentnú krásavicu k sebe do izby, nenápadne ju vmanévroval do kúpeľne a bol šokovaný. Na dne vane bolo asi päť centimetrov žltkastej tekutiny. Lebo päťdesiat fliaš šampanského je iba tridsaťpäť litrov, vo vani takmer nič. „Prepáčte, asi tiekla hrdzavá voda,“ povedal režisér, vytiahol zátku a drahé šampanské vypustil.
