…lekári mu povedali, že má AIDS…

Tento príbeh, pri ktorom sa ježia vlasy, sa odohral vo Francúzsku, v meste Avallon. Ale rovnako sa mohol stať kdekoľvek u nás, v našom susedstve a možno dokonca aj vo vlastnej rodine… Nikto z nás si nemôže byť celkom istý, ako by v podobnej situácii reagoval.

Róbert V. (dnes má 42 rokov) bol usilovný stavebný robotník, milujúci manžel, dobrý otec a kamarát aj do nepohody, na ktorého sa vždy dalo spoľahnúť. Lenže, keď napokon potreboval lásku od manželky, pomoc a pochopenie od priateľov, všetci sa od neho odvrátili.

Celá dráma sa začala pred štyrmi rokmi: Róbert V. sa cítil nejako čudne, bol slabý a stále unavený. Keď sa jeho stav nezlepšoval, zašiel k lekárovi. Ten, Róberta vyšetril, odobral pacientovi krv a poslal ju na vyšetrenie. Okrem bežných parametrov sa krv skúmala aj na vírus HIV. Z laboratória prišiel strašný výsledok: Róbert V. sa nakazil vírom AIDS. Test v druhom laboratóriu smrteľnú diagnózu potvrdil!

Pre otca rodiny sa v tej chvíli zrútil svet! Hlavou mu vírili nezodpovedané otázky: „Ako som sa preboha mohol nakaziť? Kde som sa dostal do styku s AIDS? Nakazil som sa nebodaj od nejakého kolegu, keď sme sa obaja poranili? Ako budem ďalej žiť?“

Pre Róberta sa týmto dňom začalo obdobie neuveriteľného utrpenia. „Manželka si myslela, že som sa nakazil pri nejakej nevere. Príšerne mi nadávala a nazývala ma vrahom, lebo som s ňou doposiaľ normálne spával.“
Yvonne V. (dnes 40-ročná) si samozrejme hneď nechala tiež spraviť krvné testy. Našťastie, ona žiadny vírus v krvi nemala. Napriek tomu sa hneď odsťahovala s manželskej spálne. „Nielenže so mnou ukončila intímny život, ale od toho osudného dňa sa ma nedotkla. Nesmel som ju objať ani pobozkať, ani len sedieť s rodinou pri stole,“ hovorí Róbert. „K spoločnej jedenásťročnej dcére som sa nesmel ani priblížiť. Na tom Yvonne nástojila.“ Róbert sa stal vo vlastnom dome vyhnancom. Jedlá nemohol jesť z normálnych tanierov, ale iba z papierových, ktoré sa ihneď vyhadzovali. Rovnako to bolo s príbormi. Keď sa kúpal, jeho žena po ňom s odporom vydezinfikovala celú kúpeľňu.

Manželka jeho nález roztrúbila po celom mestečku. Kolegovia v práci reagovali rovnako bezcitne a neférovo. Niektorí s ním dokonca odmietli spolupracovať. A priatelia? Tí sa postupne tiež všetci do jedného vytratili. Je zvláštne, že namiesto pomoci, sa každý radšej zľakol a prestal sa s nakazeným Róbertom stýkať. A tak sa postupne z Róberta stal odvrhnutý, zatratený úbožiak.

Čo mohol robiť? Vo svojom zúfalstve podľahol alkoholu. „Vlastne som iba čakal na smrť. Po krátkom čase som svoj boj vzdal.“ Začal sa naozaj cítiť zle. „Za takýchto podmienok som vôbec ani nechcel ďalej žiť. Strácal som sa pred vlastnými očami, na prehliadky som nechodil a modlil sa za skorú a bezbolestnú smrť.“ Takto Róbert V. vegetoval štyri roky a prežíval peklo na zemi. Život mu zachránila číra náhoda: Ťažko „chorého“ muža seklo v krížoch. Myslel si, že prichádza koniec. Bolesti boli také silné, že sa predsa len odhodlal ísť k lekárovi. V rámci prehliadky mu znova odobrali krv. Tento lekár však poslal vzorky do iného laboratória. Výsledok: Róbert V. nemá a ani nikdy nemal v krvi vírus HIV!
Lenže, čo teraz? Ako sa vyrovnať so stratou štyroch rokov, so stratou rodiny a priateľov? Za túto skúšku ohňom mu veru nikto odškodné nezaplatí. Za falošnú diagnózu však Róbertov advokát chce požiadať o odškodné vo výške 500 tisíc Eur.
Nuž, čo, vážení čitatelia, ako by sme sa v podobnej situácii zachovali my?