Hej, prvá síce nie, no na takúto poslednú som si musela chvíľku pospomínať. A spomienky to neboli všetky príjemné, hoci ako hovoria všetci rozumní ľudia, za žiadnu prácu sa hanbiť netreba. Však ono by ani o hanbu nešlo, len som sa zrazu zľakla skorého ranného vstávania a toho, že som mohla aj zabudnúť, ako sa pracuje ručne. Alebo sa za ručnú prácu ráta aj vytáčanie telefonátov či ťukanie do klávesnice? Čakala ma praktická odpoveď.
Večer pred nástupom ma začala chytať nervozita. Len nezaspať, trafiť tam a mať to už za sebou. To bolo asi najväčšie želanie, ale v tej chvíli som ešte netušila ako vzdialené.
Prvý deň
Dala som si budík na 4:55, lebo bus, prvý, ktorý vôbec v ten deň premával, mal ísť niečo pred pol šiestou, tak aby som všetko stíhala. Po prebdenej noci, kedy som sa v pravidelných intervaloch pozerala koľko mám ešte času na spánok, som vypla mobil ešte pred zazvonením a šla som sa chystať. Prebrať sa mi podarilo až niekde na polceste v preplnenom autobuse, ale moje obavy to len posilnilo. Obavy z nepoznaného.
Vystúpila som s davom a ten istý dav som aj nasledovala, až kým sme nedošli k veľkej hale. Po krátkych rozpakoch som vošla dovnútra a hľadala som niekoho, kto by ma ďalej usmernil. Napokon sa mi takú milú osobu podarilo nájsť, a tak som došla k zväčšujúcej sa skupinke žien rôzneho veku, s ktorými som čakala na zadanie práce. Majsterku som na seba upozornila pomerne rýchlo, no aj tak si ma nechala až nakoniec. Spýtala sa ma, či som tu prvýkrát a ja som so všetkou pokorou zatajila dva mesiace montovania káblových zväzkov spred pár rokov. Po prehliadke, ktorú mi urobila, ma zaradila k pracovnej skupine, ktorá motala drôty pri takých pre mňa ťažko identifikovateľných doskách. Niektorí stáli, iní si mohli sadnúť. Už-už mi aj zohnala školiteľku, no vtedy zistili, že káble potrebné pre výkon mojej misie nie sú. V tej chvíli ale došla iná šéfka a nekompromisne ma odviedla preč, na oddelenie stopercentnej kontroly, ako som neskôr pochopila. Dve milé tety mi mali vysvetliť, čo je mojou prácou na nasledujúce dve hodiny a tak mi dali do ruky malé kliešte a hurá do práce. Vrhla som sa do nej s príslovečným elánom a podcenila som dlhú pauzu v mojej manuálnej zárobkovej činnosti, čo spôsobilo veľmi rýchle opuchnutie niektorých prstov ľavej ruky. Nejako som to, ale skôr silou vôle, dokončila dokonca v predstihu, čiže krátko pred ôsmou ma odviedli znova na pôvodne určené miesto práce. Všetok potrebný materiál už bol k dispozícii a tak som sa po krátkom zaučení pustila do práce. Jeden hnedý káblik do jednej objímky, pardon za cudzie výrazy, teda do takej akejsi malej čiernej nádobky, ktorý po zapadnutí sa druhou stranou zapájal do malinkej bielej vecičky bližšie neurčeného tvaru. To isté s čiernym káblikom a ešte záverečné zaklapnutie. A hop do prepravky. Takýmto tempom, tiež zle odhadnutým v úvode, som pokračovala až do prvej pätnásťminútovej prestávky, popri jedení som si len vychutnávala operadlo stoličky.
O deviatej som sa vrátila k svojmu rozrobenému štyridsiatemu ôsmemu drôtu a snažila som sa nevnímať, že každá minúta je ako večnosť. V tichu zaujatá počítaním hotových kusov som sa ani neviem ako dočkala aj druhej prestávky, ktorú som prežila obdobne ako prvú, až na to, že koniec dnešnej smeny bol o čosi bližšie. Posledné dve hodiny práce som strávila ničím iným ako prácou a ku koncu som sa cítila už fakt dôležito, že ako mi to ide, aj keď si ma vlastne nikto nevšímal.
Urobila som vyše štyristo kusov tejto mne bližšie neurčenej činnosti a okrem boľavých prstov som vnímala len to, že ešte dvakrát sem musím dôjsť. Ale jeden deň už mám z krku, utešovala som sa pri dobiehaní na druhý autobus, ktorý mi taktiež ušiel. To nič, že ma chrbát bolel tak, akoby už nemal nikdy prestať, ja to vydržím. Prvá skoro päťstovka vo vrecku.
Druhý deň
Noc skoro totožná, i keď som sa asi aj trochu vyspala, ale čo mi to bolo platné, keď som musela vstávať v hlbokej noci. Ja a plný autobus ďalších nocostajov. Problémy s lokalizáciou odpadli, tak som mohla o to intenzívnejšie vnímať pochmúrne myšlienky, keďže som už vedela, čo za prácu ma čaká. A nemýlila som sa. Majsterka po zistení, že nemá zmysel si zo mňa formovať pracovníka mesiaca, nakoľko tam už tak skoro neprídem, ma postavila znova k tej istej pracovnej tabuli a po vlastnoručnom doplnení potrebného materiálu som začala zastrkávať. A išlo mi to naozaj utešene, hoci som mala pocit, že to nikdy neskončí. Všetko ma to tak pohltilo, že som neustriehla svoje tempo a zrazu, dve hodiny pred koncom, mi došli káble. A nebolo ich z čoho doplniť. Nadriadená vyriešila problém pohotovo a presunula ma inde, kde sa síce iná pracovníčka pohoršovala, že či sa oplatí ma školiť, keď už prídem len zajtra, ale napokon si našla chvíľku a vysvetlila mi moje náročné poslanie. A ja som ho snáď zvládla dostatočne. Predsa len som cítila akúsi satisfakciu, lebo tuto som si mohla pri práci sadnúť a to som ozaj dosť ocenila. Až sa mi chvíľami zdalo, že chytám druhý dych.
Ale odísť som ani dnes neodmietla. A stihla som aj bus priamo spred fabriky. Blýska sa na lepšie časy. Na víkend.
Tretí deň
Nastal ten vytúžený deň. Už len posledné zobudenie sa do tmy a posledných osem nekonečných hodín plných podnetnej práce. Aj by som sa tešila, keby nebolo tak skoro ráno a nečakali ma tie spomínané hodiny montovania káblových zväzkov. Ale prežila som aj cestu busom, aj príchod na miesto činu a aj zadelenie do pracovného úseku, mimochodom toho istého, čo včera ku koncu smeny. Tak som sa aj potešila a nejaký čas sa mohlo dokonca zdať, že ma to baví, aj čas utekal akosi rýchlejšie. Dokonca aj prestávka prebiehala inak ako v predošlých dňoch, stretla som tam totiž babu, s ktorou sme sa stretli na promo akciách. Ach jaj, to boli iné časy, nostalgicky som si pospomínala. Len sa milo tváriť, usmievať, byť za peknú. Áno, neboli to zlé časy, O to depresívnejšie na mňa zapôsobil návrat do súčasnosti. To nič, vydržíš to, pomotáš ešte takých tisíc kúskov toho mne neurčeného produktu a snáď už budú dve poobede. A tak nejako to aj bolo, až na to, že to trvalo oveľa dlhšie ako som si trúfla pesimisticky predpokladať a to ani nehovorím o mojich ubolených prstoch.
Keď teda po mojom asi stom pohľade na neďaleké hodiny sa ručička priblížila k štrnástej, nechcelo sa mi veriť. Fakt môžem ísť a zajtra sa už nevrátiť? Naozaj som zarobila tých skoro tisíc päťsto a mám tak nielen na frajerove narodeniny? Neuveriteľné.
Len sa tak po mne zaprášilo. Bez zbytočných rozlúčok či nostalgie som zavrela dvere a vybehla som do zimy na autobus, aby mi zase neušiel. Ešte ma čakali nejaké školské povinnosti. Za profesorkou, ktorá mi mala zapísať skúšku, som išla tak rada ako ešte nikdy. Znova som sa cítila ako mysliaca bytosť a ani negatívne hodnotenia mojej zápočtovej práce ma nerozladili.
Domov som došla unavená, s otlakom na jednom prste a ani ostatné neboli na tom oveľa lepšie. Najedla som sa a unavená ťažkou manuálnou drinou som zaspala. Úžasné.
Poviem vám, s odstupom sa na to nepozerám o nič pokojnejšie. Asi ešte neprešlo dosť času. Alebo som si skrátka odvykla od takéhoto druhu práce. Zobrala som to, lebo mi nič lepšie neponúkli. Vyzerá to tak, že najvyšší čas riešiť tieto otázky samostatne. Skúsim si pohľadať niečo naplňajúcejšie. Držme si palce.
