Zoznámte sa s Anglickom
Očakávaná cestovná horúčka sa nakoniec nedostavila. Stojím s mamou a priateľom pred pekárňou veselo ládujúc sa chrumkavými dobrôtkami a rozvoniava-júcou kávou. Celkom ma mrzí, že z človeka vekom opadne detské nadšenie pre dobrodružstvo a ku všetkému sa stavia ako k samozrejmosti. Rada by som opäť pocítila neskonalú radosť z nového prostredia, ktoré na mňa v Londýne čaká. V duchu si pripravujem rôzne scenáre následujúcich dní, nezabúdajúc aj na tie katastrofické, z ktorých mi behá mráz po chrbte. Úprimne, cesta späť v cínovej truhle by ma asi ozaj nepotešila. Netrpezlivo očakávam, kedy začne blikať na tabuľke odletov moja destinácia, cvaknem pár fotiek s doprovodom a utekám na miesto odletu. S predstieraným nezáujmom obchádzam všetky duty free obchodíky, veď okuknúť ich môžem aj cestou späť. Celý let prebieha v poriadku, žiadne rozptýlenie sa nekoná, ak teda nepočítam značný záujem okolia o moju osobu v momente ako sa postavím zo sedadla. S novými botami na nohe meriam skoro meter deväťdesiat, čo ale neoprávňuje ázijských príslušníkov ukazovať na mňa prstom s dokorán otvorenými ústami. Konečne Londýn, jediné čo teraz musí klapnúť je nájdenie šoféra, ktorý by mal v rukách držať tabuľku s mojím menom. Napriek urputne vyplešteným očiam sa mi nedarí nájsť šoféra a tak demonštratívne vyťahujem brožúry, ktoré mi poslali pred príchodom a divoko mávajúc ich zdvíham nad hlavu. V duchu sa modlím, aby ma nezbalila polícia. Ale keď vidím malú dámu predierajúc sa davom držiac kartičku s mojim menom, sama sa chválim ako som sa pochlapila. Tak, konečne na internáte! Cesta sem bola nekonečná – no stála za to. Izba je malá ale príjemne zariadená, s kúpeľňou a kuchyňu zdieľam spolu s ôsmimi študentmi, ktorých som zatiaľ nevidela. Jedinú výčitku mám akurát voči dĺžke postele – značne mi z nej trčia nohy :-)…
Univerzita hrou
Druhý deň skáčem z postele s nepríjemným pocitom, že som zaspala do školy. Spoza záclon páli slnko ako na pravý obed, no pri pohľade na hodinky mi vyrazí dych, pol šiestej ráno! Toto snáď ani nemôže byť pravda, asi mi idú zle hodinky?! V kuchyni stretávam španielov, ktorí šťavnato nadávajú na rovnaký problém ako ja – na slnko a horúčavu. Zdá sa, že táto nie európska kombinácia nevyviedla z miery len mňa. Vydávame sa na prvú cestu na univerzitu. Po uliciach sa už v túto hodinu pohybujú masy ľudí, každý druhý s papierovým pohárikom kávy v ruke a s mrzutým výrazom v tvári. Na naše zdesenie sme zistili, že ostré slnko sa tu nedá spájať s príjemnou teplotou a tak je nám pri prechádzaní okolo informovanejších, uštedrených pár posmešných grimás, pri pohľade na naše krátke nohavice a tielka. Po príchode do materskej univerzitnej budovy sme absolvovali zaraďujúci test. Následne nás podľa počtu bodov zaradila milá slečna do levelu podľa toho či máte vyučovanie doobeda, na obed, po obede alebo večer. Po krátkom privítaní riaditeľa školy, ktorý všetkým zakazuje pobehávať po budove s kávou v ruke (vraj je to nebezpečné) sa konečne dostávam do triedy, ktorá sa nachádza v priestoroch Westministerskej univerzity (mimochodom je krásna!). Toto teda budú moji spolužiaci na ďalšie tri týždne? Pár milých aziatov, Kolumbijcov, jedna staršia pani-psychologička, Maďar s výrazným akcentom a ešte pár iných medzinárodných študentov, ale nik hovoriaci mne podobnou rečou. Cítim sa opäť ako za čias strednej školy a tento pocit si značne užívam. Po troch hodinkách vyučovania končí kurz a to som sa ani raz nestihla pozrieť na hodinky.
Po nenamáhavom ale efektívnom vyučovaní prepadávam vášni skoro každej ženy, nakupovaniu. Oxfordstreet, ktorá je len pár krokov od univerzity ponúka každej „maniačke“ nespočet miest na oplieskanie peňazí. V niektorých veľkých obchodoch mixujú DJ aktuálne hity leta a tým spríjemňujú už tak príjemnú atmosféru nakupovania. Po pár hodinách to však vzdávam. Asi šok z príliš veľkého výberu, čo je veľa to je veľa. Vzdávam márnu snahu zohnať niečo drasticky sexy na seba a navyše ma irituje fakt, že napriek stovkám obchodov tu všetky baby vyzerajú veľmi rovnako. Čiže sú dva typy – baby s legínami a šatočkami a riflové s čižmami na „zabíjackých opätkoch“.
Ako sa stať milionárkou
Na internáte sa so spolubývajúcimi dohadujeme kam pôjdeme večer. Vyzerá to na milé posedenie v jednom z podnikov ale pod podmienkou, že v bare musí prevažovať dievčenské osadenstvo. Okolo desiatej zapadáme do turistami vyhľadávaného disko klubu – ZOO bar. Po zoskenovaní konkurencie mi neostáva nič iné ako konštatovať, že napriek stopercentnému výskytu celulitídy sa tieto ženy nehanbia ukázať svoje nohy v mini šatách či sukniach, ktorých dĺžka rovná sa šírke opasku a zdá sa, že chlapom to vôbec nevadí. Dámy berte si inšpiráciu! Zrazu sa začne formovať v strede parketu kruh okolo náruživo tancujúcej devy. Predvádza ozaj zvláštny štýl ponášajúci sa na epileptický záchvat kombinovaný s choreografickými prvkami, aké vídame vo videoklipoch známych reperov. Po chvíľke sa začne kruh obdivovateľov rozpadávať, ale v momente kedy sa aj ja dvraciam k svojmu drinku ma cudzia ruka ťahá na parket. „Hej, páči sa ti môj outfit? Sama som si ho ušila a navrhla, trošku exotický ale sexy nie? Ach, na týchto chlapov zabudni, nie sú nič pre nás, my sme iná trieda“, zavalí ma spŕška slov zaujímavo tancujúcej pani… Druhá ruka ma ťahá na inú stranu, tentokrát mužská a do ucha mi niekto šepká: „hej, bejby nedáš si so mnou drink? Si krásne vysoká, celkom by som sa k tebe hodil“, odzadu dáky opovážlivec zaútočil na môj zadok a do tváre mi revú opití turisti. Chvíľu som si myslela, že udrela moja posledná minúta a ľudia ma tu zožerú za živa. V tom zbadám známu tvár spolubývajúceho na ktorého sa s rýchlo vrhám a odchádzam späť do bezpečnej zóny ku svojmu stolu. Čisté šialenstvo toto miesto! O tretej sa po dlhom prehováraní „čerstvo zaľúbeného člena našej partie do gogo tanečnice“ dostávame von, pevne rozhodnutá o tom, že nabudúce si na takéto miesto zoberiem slzný plyn pre dotieravcov, obrním sa nepriateľským výrazom a na čelo si centropenkou napíšem – each picture five pounds. A budem milionárka!!!!!!!
Rutina naša každodenná
Škola sa zo dňa na deň stala príjemnou rutinou, kurz pokračuje hladko, s domácimi úlohami nás tiež nešetria a moja slovná zásoba sa závratnou rýchlosťou rozširuje o frázy a nové slovíčka, ktorých som nemala ani poňatia. A to nehovorím len o angličtine! Skoro každý deň po škole sa spolu s novými priateľmi z univerzity či z internátu vyberáme na kultúrne výlety k najznámejším pamätihodnostiam, do parkov alebo so ženským osadenstvom na nákupy. Vidieť sa tu toho dá naozaj dosť a ak sa budete zdržiavať aj v luxusnejšej štvrti môžete tak ako my zažiť ozajstnú honbu papparazzov za celebritami, ktoré sa urputne budú snažiť schovať za čokoľvek čo im príde pod ruku. Preto sa vám môže stať, že tú famóznu osobu ani nespoznáte.
Jediná vec ktorá mi začína vadiť je neustála bolesť nôh z chodenia. Šľapky, ktoré patria k najpohodlnejšej obuvi (nebudem si predsa hyzdiť nôžky teniskami, tie by mali ženy nosiť len do fitka!) vyzerajú ako z čias „druhej svetovej“ – zničené, zodraté podrážky a neustále okopávané chodidlá od ponáhľajúcich sa Angličanov. Ak náhodou zastanete nevhodne v strede cesty nečudujte sa ak vás utekajúca pani tresne kabelkou po chrbte, veď ona sa predsa ponáhľa a vy jej zavadziate! Neskoré pešie príchody domov s ťažkými taškami zo supermarketu si spríjemňujeme spoločným vyváraním asi toho najjednoduchšieho študentského jedla – cestovinami, no z času na čas sa spolu s mojimi šiestimi španielmi a jednou španielkou odvážime aj na lososa a restovanú jarnú zeleninu či fašírky alebo dokonca aj lazane. Kvôli únave z celodenného chodenia trávime niektoré večery aj na internáte, no nie len tak neplodne. Vynesieme stoličky na chodbu a pod taktovkou DJ IPOD-u a po zopár drinkoch si dokážeme spraviť lepšiu zábavu ako na hoc akej vychytenej diskotéke, z ktorej vás v Londýne vyhodia najneskôr o takej tretej ráno.
Miesto pre bohémov
Ani sme sa nenazdali a už tu je prvý víkend. Po prežúrovanom týždni sa nám len ťažko vstáva, ale čaká nás výprava na trhy do štvrte „Notting Hill – Portobello Market“. Tu sa to už o deviatej ráno veselo hemží a tak stačí len zapadnúť do masy ľudí a nechať sa unášať. Rôzne čačky sa stávajú záujmom každého. Nájdete tu starožitnosti, umenie, oblečenie z druhej ruky (vedeli ste, že sem s obľubou chodí aj Kate Moss a Sienna Miller?), kulinárske pochúťky, stánky rýcleho občerstvenia, kaviarne, zabávačov, vreckových zlodejov a roztomilé obchodíky mladých dizajnérov. Po namáhajúcom dni sme sa poobede rozhodli užiť si piknik v Hyde parku, ktorému predchádzal nákup anglického obeda v podobe lahodných sendvičov a kávy v papierových pohároch. Sexujúci párik pod stromom neunikol hádam nikomu, asi to boli exhibicionisti, lebo fakt, že si ich všetci okoloidúci fotografovali ich vôbec neodradil od ich činnosti. Vynárali sa nám scenérie ako z knižných turistických sprievodcov, skupinky džogingujúcich ľudí, v nedeľu pracujúci manažéri v sakách sediac na zemi a kŕmiac sa svojim obedňajším sendvičom a kávou, člnkujúci sa turisti a oddychujúci dôchodcovia. So sýtym bruchom nás už nič nemohlo odradiť od krátkeho (dvojhodinového) šlofíka medzi ostatnými oddychujúcimi návštevníkmi, z času načas divoko skáčucimi z ležadiel po oznámení, že za sedenie na nich sa platí. Podozrenie sme stihli vzbudiť až po dvoch hodinách nehybného ležania horeznačky na trávniku, keď si nás už okolo sediaci zvedavo obzerali či sme vôbec na žive:-)
Sobota a nedeľa večer patrí dobrej párty. To treba predsa využiť a kde inde než v Covent Garden – mieste pre bohémov. Toto miesto patrí typickým Anglickým pubom, pred ktorými po práci každý deň postávajú pracujúci bažiaci po poháriku pivka alebo after work drinku na odreagovanie sa od stresu. Beznádejne preplnený Covent Garden cez víkend praská vo švíkoch a tak sa metrom dostanete akurát tak na jednu stanicu pred, alebo jednu za Covent Garden odkiaľ sa už musíte predrať do toho vášho podniku. Okrem dobrých podnikov tu nájdete aj miestny trh, muzikantov z rôznych kútov sveta, živé sochy, štýlové obchodíky rôznych značiek, extravagantných návrhárov skúšajúcich šťastie, reštaurácie ponúkajúce lahodné jedlá a kopu všeličoho iného, nezabudnúc na spité skupinky žien na hen parties v kostýmoch kovbojok alebo víl (budúce nevesty lúčiace sa so slobodou). Jednoducho – raj bohémov.
Týždeň dva
Pondelok prináša vždy niečo nové, napríklad preradenie do najvyššie dosiahnuteľného levelu. Koncentrovaní študenti visiaci na perách učiteľa, vyzerajúceho ako kovboj s dlhými vlasmi a s perfektnou anglickou angličtinou, ma po troch hodinách stihli absolútne vyčerpať. Na tejto úrovni skončilo vtipkovanie a príjemná atmosféra. Namiesto toho ma aj nasledujúce dni čakalo besné tempo pod taktovkou Pata (tak sa volal profesor-kovboj), kopa gramatiky, neustále napomínanie pri nesprávnej výslovnosti a neustále dávkovanie nových a nových slovíčok.
Teda presne to na čo som sem prišla a o čo tu ide.
Túžba vidieť všetko čo Londýn ponúka, nás neprešla ani napriek pokročilému dátumu, ale pamiatky sú iné v noci ako za dňa a snáď by ste už len v noci nechceli spať no nie? Jasné, že nie preto sa prechádzky po pamiatkach o tretej ráno stali normálnou záležitosťou našej bandy. Zničujúca únava ktorá na nás všetkých pomaly začína doliehať nás však prinútila obetovať dva dni z tohto týždňa sladkému spánku. Na prelome druhého týždňa, začína obyvateľov môjho poschodia, vrátane mňa, chytať panika. Čoskoro nás čaká návrat domov a treba ísť nakupovať suveníry a podobné životu dôležité veci. Niektorí už nariekajú nad pohostinnosťou vlastnej krajiny, veď kde inde ako v Anglicku vám dokážu v reštaurácií o de-viatej večer povedať, že už nevaria, či s úsmevom na tvári vám oznámiť, že Mochito neservírujú alebo vás vo víre tej najlepšej zábavy, okolo druhej-tretej, vyraziť von lebo oni už zatvárajú?
Ďalší víkend prišiel ako veľká voda. Piatok je deň kedy sa študenti z Oxford College House stretávajú na pohár piva v The Cock. Na moje prekvapenie to tak aj naozaj bolo. Už pred barom sme stihli stretnúť riaditeľa a manažment školy pohrúžený do diskusie so študentmi, potužujúcich sa pivom a inými nápojmi. Nálada bola euforická a po jedenástej sa skoro všetci hostia vrátane vedenia školy odobrali do najbližších disko barov kde zábava pokračovala až do skorých ranných hodín. Napriek tomu, že sme sa pokúšali odísť z baru pred tým ako nás opäť vyhodia, s pešou prechádzkou až na internát na konci new Oxford street sme sa dostali do postele až o siedmej ráno. Tentokrát mužská časť osadenstva rozhodla o programe: prehliadka štadiónov Arsenal, Chelsea, Docklands, O2 arény, Cutty Sark, Greenwichu atď. Okolo každého štadiónu sme si museli urobiť „povinné kolečko“ a na-vštíviť obchod so suvenírmi čo vo mne nevyvolá žiadne väčšie nadšenie. Ale entuziazmus prevažujúceho mužského pohlavia vyvolal radosť z ich radosti aj vo mne. Po obede nás zastihol poriadny lejak a tak sme si skrátili čas obedom v jednej z fast foodových reštaurácií. Bájnu Cutty Sark sme síce na vlastné oči vidieť nemohli, pretože pred našim príchodom vyhorela no aspoň sme si obzreli mini múzeum ktoré bolo otvorené. V Green-wichskom parku vládla pohoda, rozľahlý park nám doprial príjemnú prechádzku a v múzeu času sme sa všetci dokonale skultúrnili. Rovnako ako minulú nedeľu aj v tento deň bola na pláne večera v reštaurácií. Tento raz nás čakala ázijská kuchyňa. S plnými bruchami sme sa nevedeli dočkať sladkého nič nerobenia v našej internátnej kuchyni.
Všetko na poslednú chvíľku
Posledný týždeň sa nedal oddialiť. V kútiku duše som sa už tešila na návrat domov a aspoň jednu noc spánku. V areáli internátu sme sa z videnia poznali už s každým. Prišlo aj na také povinnosti ako pranie a upratova-nie v našich izbách, v ktorých to vzhľadom na to, že deň má len dvadsaťštyri hodín vyzeralo viac než katastrofálne (upratovačky vysávajú izbu, dezinfikujú kúpeľňu a prezliekajú posteľ raz týždenne, ale osobné veci si musíte uložiť samy!). Vidina jazykového certifikátu s dobrým výsledkom ma prinútila zaprieť sa a každý deň stráviť aspoň zanedbateľný čas nad knihami a slovíčkami. Výlety po škole sa zmenili na honbu za darčekmi pre milovaných doma a niečo na seba. Obľúbené slovo SALE sa zmenilo na FINAL SALE (finálne zľavy) alebo FURTHER REDUCTIONS (ďalšie zľavy) a oblečenie sa dalo kúpiť doslova za babku. Nakoniec papierové nákupné tašky signalizujúce dobrú kúpu sa mi na izbe kopili závratnou rýchlosťou. Anglickú atmosféru sa nám podarilo nasať dokonale, po uliciach sme sa dokázali pohybovať rýchlosťou pretekárov v rýchlostnej chôdzi, papierové poháre s rannou kávou sa stali našou súčasťou a každý z nás mal už aspoň dva či tri ubľúbené sendviče. Angličtina mi ku koncu pobytu išla už tak dobre, že mi niektorí Angličania, na moje potešenie, nechceli veriť krajinu môjho trvalého pobytu. Čo by to bol ale za pobyt v Londýne ak by sme nenavštívili Camden Town, vychytenú scénu punku, rocku a gotiky? To si predsa nenechá ujsť nikto. Aj keď nikomu z našej skupiny tento štýl hudby nič nehovoril so záujmom sme si obzerali kostýmy promenádujúcich sa a veru bolo na čo pozerať.
Harry Potter
Akurát v dobe môjho jazykového pobytu sa odohrávali dve veci ktoré boli už dlho očakávané na celom svete. Premiéra nového filmu o Harrym Potterovi a s ním aj príchod posledného dielu knihy o mladom čarodejníkovi. Dva dni pred premiérou filmu sa v uliciach Londýna začali koncentrovať ľudia v čarodejníckych plášťoch, s metlami v rukách alebo v maskách temného lorda Voldemorta. Toto bolo ale nič oproti tomu čo sme spolu s mojou skupinou videli pred kníhkupectvami deň pred predajom posledného dielu knihy. Dospelí aj deti si ustlali pred obchodmi predávajúcimi túto knihu a v obchodoch sa kopili rezervácie na knihu. Nakoľko sme boli všetci do jedného fanúšikmi tejto knihy, nedalo nám to neukoristiť si aspoň kúsok z tejto atmosféry a tak sme navštívili železničnú stanicu King´s Cross z ktorej Harry cestuje do Rokfortu. Nástupište 9 a 3/4 tu má svoje čestné, vysoko navštevované miesto. Vystihli sme správny deň, práve ten, keď sa do predaja dostala nová kniha a tak sme na King´s Cross stretli od prezlečeného Harryho cez Voldemorta skoro každého dôležitého predstaviteľa tejto knihy 🙂
Návrat domov
Áno, všetkého dobrého je málo. Tak sa pomaly končil aj môj pobyt v hlavnom meste Londýna. Predtým sme si však nestihli zakázať múzeum voskových figurín, panorámu Londýna z Londýnskeho oka a všeličo iné. To, že nastal ten správy čas ísť domov signalizoval aj môj vo švíkoch praskajúci kufor, ktorý sa dal ledva zavrieť a neschop-nosť hovoriť normálne slovensky do telefónu. S anglickou výslovnosťou slovenských slov som si bola istá, že pobyt splnil svoj účel. Hrdá na svoj diplom som si v hlave dopredu plánovala čo všetko musím stihnúť po návrate domov. Posledný víkend sme si užili podľa hesla „party like there is no tomorrow“ – (bav sa ako keby neexistoval zajtrajšok) doslova (z diskotéky som prišla na internát dať si sprchu a pre kufre a vyrazila metrom na letisko). Umorená zo zážitkov a plná emócií som stihla posledné nákupy v duty free zóne na letisku Heathrow – na moje počudovanie ma napriek množstvu nakúpených vecí pustili na palubu. Cestu domov som ani neregistrovala, celú som ju od únavy prespala, tak ako aj nasledujúce tri dni opäť na Slovensku. Teraz sa už len rozhodnúť, na ktoré miesto zaútočím pod zámienkou vzdelávania sa na budúci rok…
