Prvé chvíle v Kyrgyzstane
Ani nie mesiac od odchodu, sme si vychutnávali baraní šašlík len pár metrov od Kyrgyzskej hranice. Pomyslel som si, že už zanedlho nás čaká pravá, “stredoázijská stopovačka“ – horskými priesmykmi, hlbokými údoliami a pokračujúc náhornou plošinou v pohorí Pamír, ďalej na juh v susednom Tadžikistane.
Za hranicou sa pri nás pristavil prvý džíp. Prísediaci domáci prešiel z ruštiny do plynulej angličtiny a jediné, čo ho zaujímalo, bolo to, či sme moslimovia alebo katolíci. Samozrejme, že katolíci a už sme sedeli v aute – smer hlavné mesto Biškek.
Atmosféru zašlých čias
Hlavné mesto krajiny pôsobí na návštevníka pokojným dojmom. Aleje stromov pri cestách vytvárajú príjemný tieň pred ostrým slnkom. Žiadne davy ľudí na uliciach a čulý ruch, ako je to v Almate alebo Dushanbe. Z Biškeku stále akosi cítiť atmosféru zašlých čias. Pripomína päťdesiate roky, široké cesty, budovy postavené v štýle socialistického realizmu. Rozľahlejšie námestie v strede mesta, hneď vedľa tzv. „Bieleho domu“, ako ho domáci zvyknú nazývať, postávajú kde-tu hliadky polície a kontrolujú dianie na námestí. Pri spozorovaní turistu sa ich zmysly aktivizujú a zaraz vystrkujú ruku a opakujú tisíckrát opakované slovíčko – pásport pásport. Keby ostalo pri tom pásporte, bolo by to v poriadku, ale prvý z nich si pýta peniaze na fástfúd a druhý už keš. Iná hliadka, ktorá kontroluje jednu z najrušnejších križovatiek v centre, nás vyzve, aby sme ju nasledovali do neďalekej polorozpadnutej búdky na stračej nôžke, že potrebuje skontrolovať celý obsah nášho batohu. Prepočítavajú peniaze, každú bankovku, ktorú nájdu, kontrolujú, či je pravá. Po 20 minútach otravovania, keď im už jasne dávame najavo, aby zavolali svojho náčelníka, nás prepúšťajú naspäť na ulicu.
Nocľah cez internet
Popoludní sa ukrývame pred ostrým slnkom pod sochou Erkindik (sloboda) a čakáme na stretnutie s domácou hostiteľkou Lisou. Pristaví sa pri nás vysmiata, sympatická postaršia pani. Neváhala a hneď odpovedala na našu prosbu cez internet prespať u nej. Lisa pracuje celé roky ako sprievodkyňa pre zahraničných turistov, najmä Rusov, ktorých sprevádza po národných parkoch v Kyrgyzsta-ne. Celkom sme sa tentoraz trafili, pomyslel som si. Hneď nám ukazuje nad hlavy na sochu a zaraz vysvetľuje, ako len prednedávnom tomuto námestiu trónila socha Lenina. Bolo to práve pred 4 rokmi na tomto námestí, kde ľud vyšiel do ulíc, aby sa postavil proti zmanipulovaným voľbám vtedajšieho prezidenta Askara Akayeva. Zásah polície prinútiť ľudí rozísť sa, skončil niekoľkými mŕtvymi a veľkým počtom zranených zo strany protestujúcich. Prezident však stihol utiecť do Moskvy, kde aj neskôr rezignoval.
Policajné vpády do hotelovej izby uprostred noci
Biškek sa stal našou neplánovane dlhšou zastávkou. Situácia v susedných krajinách, sa pre nás medzitým zhoršovala. Susedná Čína, ktorá v tom čase hostila Olympijské hry, do krajiny žiadnych cudzincov cez svoju západnú hranicu nevpúšťala. Správy, ktoré sa nám dostali do uší od prichádzajúcich „batôžkárov“, nezneli vôbec sľubne. Kontroly so samopalmi každých 10 km, niekoľkonásobné vpády do hotelovej izby návštevníka uprostred noci, pre čínsku políciu predstavovali zrejme rutinu. Na najzápadnejšiu provinciu Číny doľahli počas Olympiády tvrdé opatrenia a väčšina turistov, ktorá sa tam v tom čase nachádzala, išla kade ľahšie. Navyše islamskí militanti zaútočili na čínsku pohraničnú hliadku, čo situáciu ešte zhoršilo. Z toho dôvodu sme už s prechodom cez Čínu do Pakistanu na Karakoram Highway nepočítali. Východný sused – Uzbekistan nám kládol iné prekážky pri vybavovaní víz, a tak sme pokračovali ďalej na juh s tým, že buď sa nám podarí vybaviť letenku priamo do Iránu, alebo budeme musieť prejsť istý úsek cesty severozápadným Afganistanom, ktorý nie je veľmi prívetivý dovolenkový raj…
Hodinu cesty na východ od hlavného mesta, sa rozprestiera druhé najväčšie horské jazero na svete: Issyk-Kul a blízke malebné horské údolia Karakol v centrálnom Ťan-šane. Osviežujúci oddych pri jazere s peknou scenériou hôr, ktoré sa tiahnu na severe a juhu od Issy-kul, človeka povzbudil do ďalšieho stopovania. Ešte v ten deň nám zastavila dodávka sympatických ľudkov a ani nevedno kam pôjdeme, sme nasadli na korbu a užívali si večerné scenérie zapadajúceho slnka nad jazerom. Neskôr pri večeri v ezoterickom kempe, nám vodič dodávky Ismail vyrozprával príbeh spred 30 rokov, ako sa kdesi na severnom brehu jazera zoznámil s dvoma túlavými tínedžermi z vtedajšieho východného Nemecka. Ich dávne stretnutie si práve v ten večer všetci traja pripomínali, ale tentoraz už aj so svojimi rodinami. Niekoľko rokov po sebe, na konci 70. rokov, vtedy ešte mladí chalani, precestovali vlakmi postupne Poľsko, Ukrajinu a Rusko, aby sa mohli počas letných mesiacov túlať po Ázii. Pri prezeraní ich starých fotiek z dávnejších ciest, mi nič iné neostávalo, len prijímať úžasnú energiu dobrodružstva z tých rokov. Veselý koniec dňa s pripravenými miestnymi špecialitami nám ozaj padol v ten večer výborne.
Údolia v okolí mesta Karakol na východe krajiny, sú populárnou zastávkou pre nadšencov vysokohorskej turistiky. Úzke údolie so strmými svahmi a divokou riekou z blízkych ľadovcov sa otvorí a rozostúpi na planine Altyn. Nachádzajú sa tu aj termálne pramene, ktoré turisti hojne využívajú. Ako by aj nie, keď máte možnosť ľahnúť si do termálnej vody vo vybetónovanej nádrži s obrázkovou krajinou všade navôkol. Nám však stačilo si vychutnávať miestne pivko s nehoráznym turistickým príplatkom a pozorovať blonďavé turistky, ktoré sa kúpali hneď pod nami. Pri pohľade na polonahé dievčence vo vode, kamarát sucho poznamenal, že toto je zatiaľ asi náš „nejerotičtejší zážitek“ na našej ceste.
Po noci, v ktorej sme si takmer mohli siahnuť na hviezdy, tak blízko sa zdali byť, sme vyšli do sedla vo výške 4000 m nm. Naskytol sa nám jeden z tých pohľadov, ktoré si človek ešte dlho zapamätá. Silná víchrica a včerajšie búrky vyčistili horský vzduch a viditeľnosť bola na výbornú. Aj napriek prichádzajúcemu večeru a zosilnievajúcemu vetru, sme si vychutnali pohľad na blízke štvortisícovky, horský ľadovec, ktorý sa postupne vylieval do tyrkysovo zafarbeného jazera Ala-Kol hneď pod nami. Strmá sutina hneď nad jazerom hrala krásnymi farbami v lúčoch zapadajúceho slnka.
Ešte niekoľko dní strávených v Biškeku, rozpálené ulice od slnka, miestne jedlá, chladné pivko každý večer, nevyspytateľné úrady na konzulátoch okolitých krajín a mohli sme pokračovať ďalej na juh Kyrgyzstanom.
Najprísnejšie strážené mesto
Hodinu cesty na západ od hlavného mesta, leží mesto Kara-balta. Počas studenej vojny bolo toto miesto prísne strážené aj na pomery bývalého Sovietskeho zväzu. Spracovával sa tu totiž urán, ktorý sa po desaťročia ťažil v baniach po celom Kyrgyzstane a na niektorých miestach v Kazachstane. Urán, taký dôležitý pre Sovietsku vojenskú mašinériu. Aj americké výzvedné služby si našli pre túto časť sovietskej ríše svoj názov a nie nadarmo – “Atomic Fortress of the Tian Shan“.
Z tohto miesta sa cesta kľukatí pomedzi horstvo, na troch miestach presahuje v priesmykoch viac ako 3300mnm. Mali sme veru dosť šťastia, že sa nám podarilo stopnúť chlapíka na veľkom džípe. Viktor, ako neskôr vysvitlo, viedol projekt sirotincov v krajine. Práve smerovali do druhého najväčšieho mesta v Kyrgyzstane – Oš, odviezť 8-ročné dievčatko naspäť do detského domova po tom, ako spolu s rodinou prežili týždeň dovolenky u nich doma. Študovaný, vo svete rozhľadený chlapík, s ktorým si človek mal hneď od prvého momentu čo povedať. Tak trochu nás takzvane vytiahol „z brindy“, keďže väčšina vodičov si pýtala vysoké poplatky za zvezenie ďalej na juh. Výborne nám padol obed, ktorý pripravila Viktorova žena kdesi vo výške 3500mnm nad priesmykom vysoko v horách. Pasúce sa koníky blízko nás a krásna scenéria horského hrebeňa Alatay hneď pod nami, rezervoár Toktogul s azúrovo-čistou vodou a vysokohorské pastviny s roztrúsenými jurtami, mi ostali doteraz v pamäti.
Sneh pokrýva veľkú časť cesty od skorého októbra do marca, až apríla. K drsným zimám sa pridávajú navyše lavíny a zosuvy kameňov, preto si každý domáci dvakrát zváži, či sa vydá na cestu v zimnom období na opačnú stranu krajiny. V podstate je to jediná cesta vo vnútri Kyrgyzstanu, ktorá spája dve najväčšie mestá tejto krajiny, a pritom také odlišné. Ostatné cesty vedú tzv. enklávami, ktoré spadajú pod správu Tadžikistanu a Uzbekis-tanu. Keď v r. 1924 Stalin naznačil hranice medzi stredoázijskými republikami, nik takpovediac neočakával, že sa raz stanú aj medzinárodnými hranicami. Veľa miest a enkláv po tomto čine diktátora si uvedomilo, že sa ocitli v podstate izolovaní od zvyšku sveta. Nad cestou medzi kyrgyzským mestom Oš a hlav-ným mestom Tadžikistanu – Dušanbe po pohľade do mapy, sme sa ani nezamýšľali. Namiesto vybavovania množstva povolení a tzv. Multiply-víza, sme sa pokúsili prekročiť najprv cez menej známy prechod, ale keď sme sa na dané miesto konečne po niekoľkých dňoch „hustých“ zážitkov doterigali, oznámili nám, že daný priechod nie je pre cudzincov otvorený. Naša nálada bola na bode mrazu. Nemali sme už žiadnu kyrgyzskú menu. Stopovanie niečo vyše 120 km nám trvalo vyše dvoch dní, podobne to bolo i naspäť. Avšak počas týchto asi 4 dní sme sa dostávali s domácimi, pohraničnou políciou aj armádou do rôznych situácií. Pohraničníci si nás držali v polorozpadnutej búde 2 dni u seba. Reku, keď už majú takú nevídanú návštevu, tak to treba poriadne osláviť. Jeden z nich bol ruský veterán v Afganistane. Stále nám podnapitý ukazoval jeho 4 rany po dýke, keď mu mudžahedín pred rokmi takmer zobral život. Kdesi v horách sme ho museli krátko nato podguráženého oddeľovať od miestneho veliteľa armády po tom, keď sa doňho pustil a kalašniky okolostojacich vojakov sa už začali odisťovať. Alebo zážitky s ďalším veliteľom pohraničníkov, ktorého sme nazvali Van Damme, podľa jeho svalovej hmoty. Na začiatku som mu narozprával, že môj „spolupútnik“ kamarát zabil vlka holými rukami, tak sme mu to pred celou posádkou museli dokázať kľukmi a zdvihmi na hrazde. No nebolo šance, lebo Van Damme kmital na jednej ruke na hrazde ako kolibrík. Kam sa človek pohol, tam ho domáci pozývali. Boli sme pre nich čistá rarita. Ani do potravín sa nedalo normálne ísť, výsledok skončil stále tak isto. Po štyroch dňoch sme boli radi, že sme naspäť pri ceste. V ten večer sme sa krčili v bundách a rukaviciach pri starom bunkri, skrývali sa pred vetrom a dažďom, ktorý sa našťastie časom upokojil. Aj keď bola druhá polovica augusta, na Pamíre už vládla jeseň.
Niekoľko kilometrov od nás sledoval vojenský radar, s raketami zem-vzduch, oblohu nad západným Kitajom (Čínou). A o niekoľko desiatok kilometrov ďalej sa cesta strácala v hradbe hôr, ktoré sa tmavo týčili a veštili, že nasledujúci úsek cesty povedie miestami, ktoré na stopovanie nie sú vôbec vhodné.
Čakala nás totiž tzv. “Pamir Highway“, jedna z najvyššie položených ciest na svete.
Pamir Highway
„Planina sa nazýva Pamír, prekročíte ju spolu za 12 dní, so zistením, že sa tu nenachádza nič len kamenná púšť bez ľudského obydlia alebo čohokoľvek zeleného. Cestovatelia sú nútení si niesť so sebou všetko potrebné. Krajina, ktorou prechádzam, je položená tak vysoko a chladná, že za celý čas som nezbadal preletieť ani jediného vtáka. A musím taktiež upozorniť, že kvôli veľkému chladu oheň nehorí tak jasne ako obyčajne, nieto, že dáva toľko tepla ako inokedy“ (Marko Polo, Opis sveta)
Opis Marka Pola dosť výstižne zachytáva túto časť sveta aj takmer 750 rokov po tom, ako so strýkom smeroval cez pohorie ďalej smerom na východ do Číny a Mongolska. Slovo „Pamir“ znamená v starobylej perzštine „pohybujúce sa pastviny“. Kým západná časť pohoria je charakteristická hlbokými a úzkymi údoliami so zelenými políčkami, ktoré sa tlačia medzi obydlia domácich, tá východná je vyššie položená a arídna s riedkou populácou.
Na území dnešného Tadžikistanu sa nachádzajú tri zo štyroch najvyšších vrcholov bývalého Sovietskeho zväzu. Dnes veľká časť Tadžického Pamíru spadá pod autonómnu oblasť Gorno-Badakhshan. Tvorí takmer polovicu územia krajiny, ale žije v nej len niečo cez 3 % populácie.
Stopom na streche svete
Ešte v ten večer sa pri nás zastavila malá dodávka s domáci-mi, ktorí smerovali k úpätiu hôr do svojich júrt. A tak sme mali celý večer postarané o program s miestnymi domácimi, ktorí nás pohostili chutnou smotanou a špecialitou, ktorú sme videli predávať na mnohých miestach pri ceste – kurut, čo je stvrdnutý presolený tvaroh z kobylieho mlieka. Nasledujúce ráno sme takpovediac čakali na spasenie. Žiadne autá, nič. Zababušení v spacákoch sme pri ceste vyčkávali, čo bude ďalej. Miestni chalani nám robili spoločnosť, naučili sme sa novú hru s kartami, zahrali si futbal vo výške 3200 m nm, kde po jednom útoku na bránku som „rozdýchaval“ akciu ďalších 5 minút. Zrazu sme v diaľke zazreli dodávku, ktorá sa pomaličky vyhýbala výtlkom na ceste. Z vodiča sa vykľul sympatický postarší Nemec, ktorý nás bez váhania zobral k sebe. Pred dvomi mesiacmi si nalodil svoj upravený Benz Vito Marco Polo do lodného kontajnera, nabalil rôzne lekárske inštrumenty a liečivá. Počkal v najjužnejšom cípe Indie, odkiaľ začal svoju 10-mesačnú púť po Ázii. Jeho cieľom bolo doplniť liekmi a lekárskym materiálom nemocnicu svojho kamaráta v Monyaqu v Uzbekistane. Miestne obyvateľstvo podobne ako v Kazašskej časti Aralského mora, trpí množstvom zdravotných problémov, ktoré sa spájajú s ekologickou katastrofou celého regiónu. Karl bol asi šesťdesiatnik, „týpek“ na mieste. Často volával svojej žene, ktorá mala o svojho muža dennodenné starosti. Na cestu sa mohol vydať len s prísľubom, že ho ani len nenapadne prejsť Afganistan. Tak si povedal, že aspoň prejde jedno z najzaujímavejších častí Tadžikistanu, a to severnú časť údolia Wakhan, ktoré je posiate množstvom pamiatok z predislamského veku.
Cestovali sme spolu asi 4 dni, neustále nám vyváral. Jedla mal v aute pre celý batalión. My, už finančne dosť vyšťavení, sme mohli jeho ponuku len privítať. Cesta s ním ubehla rýchlo. Spoločne sme sa prebojovali skorumpovanými a otravnými checkpointmi pozdĺž cesty, pomáhali sme mu v komunikácii s hraničnou kontrolou, ktorá keď videla všetok lekársky materiál, ktorý si so sebou vezie, by ho pravdepodobne rovno asi zavrela. Doteraz sa pousmejem nad pohľadmi pohraničníkov, ktorí po prvýkrát v živote videli šumiacu tabletu vo vode. Jeden spanikáril, že púšťame do vzduchu neznámy plyn. Alebo ďalší kolega pohraničník, si pýtal ozdravný liek. Keď mu Karl podal análny čípok a ukázal spôsob užitia, hneď sa pratal behom z miestnosti preč.
Mínové polia
Na druhú polovicu nekonečnej cesty do hlavného mesta Dušanbe, nás zobrali k sebe vodiči nových minivanov, ktoré smerovali z Kašgarských závodov v Číne do hlavného mesta Dušanbe. Na juhozápade krajiny Pamir Highway vedie istá časť cesty, len pár metrov od Afganistanu. Hneď na druhom brehu rieky Pyanj, mal človek možnosť pozorovať bežný život dedinčanov. Hlinené domčeky s pekne vymaľovanými okennými rámami. Jediný spôsob dopravy na afganskej strane bol „pešibus“ a oslík, kvôli strmým svahom nad riekou. Pozdĺž cesty boli na mnohých miestach vyznačené aj pravdepodobne neoznačené mínové polia. Preto sme sa počas pauzy ďalej od cesty radšej nevzďaľovali, podobne ako je to na niektorých miestach v bývalej Juhoslávii. Občas pár metrov od cesty zaujali vraky zničených tankov, z polovice 90. rokov, keď v krajine po páde Sovietskeho zväzu, najmä v horských oblastiach zúrila občianska vojna. Asi sto kilometrov tesne pred Dušanbe, keď sme nabehli na betónovú cestu a telá sme mali ubolené viac než bolo treba, som si uvedomil, že sme za posledný týždeň „nahrkotali“ mimo betónu asi 2000 km.
Summit piatich prezidentov
Po príchode do Dušanbe, sme blúdili mestom a márne hľadali voľnú izbu v hoteloch. Nasledujúci deň sa totiž konal v hlavnom meste summit piatich prezidentov vrátane Medvedeva, prezidenta Číny a ostatných z krajín strednej Ázie. Opatrenia boli prísne. Uzatvorené cesty, prezidentské kolóny nás niekoľkokrát míňali. Pri pokuse dostať sa do Fanských hôr stopom nás skontrolovali aj tajní, samozrejme, v čiernych oblekoch (imidž im kazila len biela Lada Niva). Upozornili nás, nech sa radšej po ceste niekde zastavíme, lebo všetci prezidenti o niekoľko hodín mierili do luxusnejšieho hotela v horách. Zašití kdesi pri jazere na ceste,sme čakali, kým prejde kolóna prezidentov. Nad hlavami im krúžili dva MI vrtuľníky, plne vyzbrojené, kontrolovali terén okolitých kopcov vzhľadom na prípadných ostreľovačov.
V Dušanbe nám veľmi pomohla jedna pani, ktorá nás našla sedieť v polospánku na autobusovej zastávke. Keď sa dozvedela, že nemáme na nasledujúce dni strechu nad hlavou, ponúkla sa, že nás zadarmo k sebe prichýli. Chudobná vdova sa starala o malého syna. V mladosti sa pokúšala hľadať prácu v Nemecku, ale potom, keď ju vyhodili a nemala kde bývať, ju z ulice vzala jedna Nemka a pomohla jej.
Smer, domov
Na ceste do Istanbulu sme prešli Irán v rôznych smeroch. Oddýchli sme si v jednej skrytej oáze v centrálnom Iráne, ale najmä, navštívili sme jedno z najsvätejších miest šiítskeho sveta – Mašad, kde je pochovaný ôsmy Imam Reza. V Mašade nás ubytoval asi najscestovanejší Iránec, akého som mal možnosť zatiaľ stretnúť. Vo svojom byte zvykne často ubytovať západných turistov, ktorí ďalej pokračujú do Afganistanu cez Herat a ďalej na východ k Pakistan-ským hraniciam. Spomínal, ako ho mnohokrát prekvapilo, že single cestovateľky sa nebáli vydať samé aj do viac problematických oblastí na juhu ako provincie Helmand a Ghazní.
Všetci sme už očakávali let domov z Istanbulu. Skvelý pocit z teplej sprchy, mäkkej postele a najmä slovenského jedla po príchode, prejde človeka za pár dní. Myseľ sa pomaly vracia do normálu, človek začína vnímať bežné problémy spojené s hľadaním práce, financie… Ale zážitky a spomienky na nespočetné miesta, ľudí a skúse-nosti, ktoré človek na podobnej ceste naberie, ostávajú až do konca života.
andrej hajdušek
www.hajdusek.blog.sme.sk
foto: autor, Katka Pošteková a Peter Rendos
