8. novembra 1948 bez stopy zmizlo najskôr nad kanálom La Manche malé súkromné lietadlo s časťou výpravy československých hokejistov smerujúcich z Paríža do Londýna. Na jeho palube boli Zdeněk Jarkovský, Vilibald Šťovík, Miloslav Pokorný, Ladislav Troják, Karel Stibor a Zdeněk Švarc – až na Zdeňka Švarca majstri sveta a strieborní olympijskí medailisti. Od tragédie ubehlo už 75 rokov.
Reprezentačné družstvo vtedy začínalo prípravu na MS 1949 pod vedením nového trénera Antonína Vodičky zahraničným zájazdom do Francúzska a Británie. Od začiatku boli problémy s pasmi aj letmi. Hokejisti odleteli do Paríža až v deň zápasu, v sobotu 6. novembra, v Prahe ale zostali náhradný brankár Zdeněk Jarkovský a obranca Zdeněk Švarc s tým, že sa k ostatným pripoja v nedeľu v Paríži. „Tento výlet ma stál toľko nervov, že by som sa nedivil, keby sa ešte niečo zomlelo. Najlepšie by snáď bolo zostať doma,“ nepriamo predpovedal vtedy nešťastie tréner Vodička.
- Ladislav Troják bol vynikajúci československý hokejový útočník slovenskej národnosti, prvý Slovák v reprezentačnom výbere Československa a zároveň prvý slovenský hokejista s titulom hokejového majstra sveta.
Reprezentácia porazila Racing Paríž 4:3 a hráči mali mať v nedeľu voľný deň v Paríži a v pondelok mali odletieť do Anglicka. A tu nastal ďalší zádrhel. Zistilo sa, že o letenky je veľký záujem, takže sa spoločná cesta ukázala nereálnou. Preto sa väčšia časť výpravy vydala do Londýna už v nedeľu, v Paríži zostala len štvorica (Šťovík, Pokorný, Troják a Stibor), ktorá nemala anglické víza.
Zlé počasie a preťažené lietadlo
V pondelok potom šestica Čechoslovákov, okrem štyroch bez víz aj Jarkovský a Švarc, riešila, ako sa za spoluhráči dostať. Bežné linky boli preplnené, navyše panovalo zlé počasie. Riešením sa ukázalo aerotaxi. Francúzsky pilot René de Narbonne odštartoval s dvojmotorovým lietadlom Beechcraft Model 18 o 16:38 z dráhy parížskeho letiska Le Bourget. Preťažený stroj sa vydal na cestu do Londýna, aj keď sa v tom čase už nad kanálom La Manche prevaľovala hustá biela hmla. Bývalý pilot RAF De Narbonne však počas vojny prevážal odbojárov cez kanál aj za horšieho počasia.
O 17:39 sa ale jeho telegrafista ozval dispečerom naposledy, posledný depeši zachytili pozemné stanice v čase, keď sa lietadlo nachádzalo v priestore Le Mans, teda juhozápadne od miesta štartu. Podľa neskorších rekonštrukcií sa zrejme pilot rozhodol nepočúvať dispečerov a vydal sa inou trasou pozdĺž pobrežia smerom na Cherbourg. Beechcraft s ôsmimi ľuďmi na palube nenávratne zmizol buď vo vodách La Manche, alebo v pobrežných francúzskych močiaroch. Vrak sa nikdy nenašiel.
O ničom nevedeli
V Londýne nikto o tragickom osude spoluhráčov nič netušil. „Dopoludnia sme trénovali a potom čakali na zvyšok výpravy. Ale videli sme, že panuje veľká hmla. Nebolo poriadne vidieť ani z nášho autobusu, ktorý nás viezol z hotela na tréning. Dvaja vedúci výpravy potom odišli na letisko čakať na tú šesticu, mali ich priviezť rýchlo na štadión,“ líčil Bubník.
Čechoslováci nastúpili v ôsmich ľuďoch a vyhrali 5:3. Až po zápase sa dozvedeli novinu o nezvestnom lietadle. „Bolo to hrozné. Celú noc sme presedeli v hoteli a čakali na nejaké novinky. Tretí deň sme namiesto pokračovania turné po Anglicku odleteli do Prahy,“ spomínal Bubník. „V lietadle sme ešte nad La Manchom pozerali z okienok, či niečo nezahliadneme…“
Našli sa len dve telá
O osude hokejistov začali okamžite kolovať najrôznejšie povesti – okrem iného, že emigrovali. Až za dlhý čas vydali vody Lamanšského prielivu dve mŕtve telá. V jednom z nich bol bezpečne identifikovaný René de Narbonne, kapitán lietadla, ktoré od osudného pondelka o 17.39 hod. už na žiadnu výzvu neodpovedalo.
Bubník sa o nešťastí vydal informovať rodinu Ladislava Trojáka, prvého slovenského hokejistu vo federálnej reprezentácii. Tridsaťštyriročný člen elitného útoku, ktorý o rok skôr vybojoval pre Československo premiérový titul majstrov sveta, s LTC Praha päťkrát vyhral ligu a rovnaký počet triumfov získal počas vojny v Českomoravskej lige, sa mal s reprezentáciou po tomto turné rozlúčiť a mal sa stať trénerom Poľska.
„Musel som jeho manželku a dcéru informovať, že sa im otec už nikdy nevráti. Bola to jedna z najhorších chvíľ v mojom živote,“ popísal Bubník.
Pozostalých sledovala ŠtB
Komunistické úrady ale neverili, že išlo o nehodu, a začali vyšetrovanie. Rodinní príslušníci šiestich hráčov boli vypočúvaní Štátnou bezpečnosťou a prenasledovaní.
Napríklad Trojakova manželka Lea mala problém zohnať prácu, musela predať manželovej medaily či motocykel Jawa (odmenu za striebro z olympiády 1948). Zohnala prácu len ako upratovačka. Rodina bola navyše nútene vysídlená z Prahy, dcéra Jana ešte v druhej triede dostala od súdruha riaditeľa facku za otcovu zradu. „Zachádzali s nimi ako s nepriateľmi režimu,“ povedal hokejový historik Miloslav Jenšík.
Dôkaz o tom, že išlo tragédii zabrániť, spomenul po rokoch Václav Roziňák: „Spomínam si, že spoluhráči bez anglického víza to chceli risknúť a odletieť s nami. Ale technický vedúci František Cvetler to nedovolil, vraj by potom v Londýne museli čakať v tranzite a nestihli by napríklad začiatok zápasu.“
„Celú dobu sme v kútiku duše dúfali, že je na tom predsa len niečo pravdy. Kdekoľvek sme hrali, všade sme pátrali po akejkoľvek zmienke o nich, ale nikde sme na nádejnú stopu nenarazili,“ dodal Stanislav Konopásek.
Až v novembri 1968 bolo v rámci osláv 60. výročia založenia československého hokeja šiestim strateným oficiálne „odpustené“. Tituly zaslúžilých majstrov športu in memoriam prevzala s bratom Jarkovského, sestrou Stibora a mamičkami Pokorného a Švarca aj pani Trojáková.
Hokejová reprezentácia napriek tomu aj bez mŕtvych piatich majstrov sveta z roku 1947 a strieborných medailistov z olympijského turnaja 1948 vyhrala MS v 1949 vo Švédsku. Ani väčšinu z dvojnásobných majstrov sveta nenechal komunistický režim na pokoji a miesto obhajoby titulu v marci 1950 v Londýne smerovali členovia tímu k dlhoročným trestom väzenia.
Zatknutí boli v marci 1950
Likvidácia tímu, ktorá nemá v športovej histórii obdobu, vyvrcholila neverejným zasadnutím súdu 7. októbra 1950. Tresty 11 hráčov (osem z nich bolo majstrami sveta) odsúdených za velezradu a špionáž predstavovali súhrnne 74 rokov a osem mesiacov: Modrý dostal 15 rokov, Bubník , Konopásek 12, Roziňák a Kobranov desať, Jirka šesť, Červený tri, Macelis dva, Hainý a Španinger jeden rok väzenia, Stock dostal osem mesiacov.
V komunistických väzniciach hokejisti stratili najlepšie roky kariéry. Až v januári 1955 udelil prezident Antonín Zápotocký najtvrdšie odsúdeným milosť, po roku 1968 boli rehabilitovaní.
