Podzemná železnica spájala ulicu King William Street a Stockwell. Prechádzala popod rieku Temžu. Novú dopravnú tepnu otváral vtedy princ z Wallesu, neskorší kráľ Edward VII. Verejnosť mohla začať používať podzemku v decembri toho roku.
Vagóny pre pasažierov ťahali štvorkolesové lokomotívy na elektrický pohon. Boli to úzke vozne bez okien, pretože vtedajší dizajnéri nepredpokladali, že cestujúci by sa chceli rozptýliť pohľadom na pusté steny tunelov. Pozdĺž stien sa nachádzali drevené čalúnené lavice. Do vozňov sa nastupovalo z otvorených plošín vpredu a vzadu, vráta na nástupisko obsluhovala služba. Stanice musela ohlasovať tiež služba a to tak, aby prekričala dopravný ruch. Uzavreté vozne vyvolávali v cestujúcich klaustrofóbiu a vyslúžili si prezývku čalúnené cely (padded cells).
Stanica na King William Street ústila do podzemia rožného domu. Pasažierom slúžili dva obrovské hydraulické výťahy s kapacitou 50 osôb a točité únikové schodisko. Príchod mal netradičné riešenie. Odchádzajúci a prichádzajúci sa nemiešali, každej skupine bolo určené nástupisko, medzi nimi sa nachádzala koľaj. Kvôli náročným podmienkam pod riekou sa železnica v tejto časti vyznačovala strmým stúpaním a klesaním a nutnosťou bola aj prudká zákruta.
Dopravná linka slúžila verejnosti iba desať rokov. Po otvorení ďalšej vetvy podzemky, ktorú si vyžiadala jej preťaženosť sa táto časť vo februári 1900 uzavrela. Veľká stanica v podzemí s dobrou ventiláciou však poslúžila Londýnčanom počas druhej svetovej vojny. Vtedy v nej zriadili protiletecký kryt.
