Mali ho zavrieť na doživotie už za prvú vraždu, ostatný mohli žiť

Mladá žena skončila výpoveď a súdna sieň je šokovaná. Matka malého Cédrica, ktorého uniesol a zavraždil súdený muž, plače. Starý otec, štátny prokurátor i sám predseda potláčajú city. Len jeden človek v sieni sa tvári ľahostajne, dokonca bez záujmu: obžalovaný Jean-Michel Diory.

Keď sa ho predseda súdu spýtal na detstvo, Diory plačlivo odpovedal: „Vždy sa mi zle žilo. Doma nás bolo jedenásť, otec bol stále opitý. Bol som šťastný, keď ma prijali do domova.“
„Vtedy ste uškrtili svojho psa a potom ste mu fľašou rozbili hlavu,“ pripomína mu predseda.
„Bol to bastard! Navyše som ho nemal čím živiť.“
Raz sa Diory tak rozzúril na tuláka, ktorý mu ukradol pár frankov, až ho zabil.
Za tento čin ho odsúdili na desať rokov väzenia. Po šiestich rokov a štyroch mesiacoch ho však pustili na slobodu…

Diory bol už mesiac na slobode a zdá sa, že sa naň usmialo šťastie. Našiel si priateľku. Volá sa Veronique, rozvádza sa a má dve deti, Cédrica a Hélene.
„Na začiatku bol ku mne milý,“ vypovedá Veronique. „Dobre si rozumel s deťmi. Potom však začal piť a bol podozrievavý, zlostný a násilný. Bil ma a raz zbil aj Cédrica. Podala som aj žalobu, no stiahla som ju, pretože som ho ľúbila. Po štyroch mesiacoch spoločného života som ho však nakoniec vyhodila.“
„V tom čase ste dobrovoľne potratili, však?“ prerušil ju predseda súdu.
„Áno.“
Obžalovaný vstal a zakričal: „Zabila mi dieťa. Ja som ho chcel.“
„Preto ste jej zobrali Cédrica? Aby ste sa pomstili? Tak ste to aspoň uviedli na polícii: Zobrala mi dieťa, takže som mohol urobiť to isté.“

Diory sa 15. februára pohádal s bratom. Obaja boli opití a brat sa mu vyhrážal, že mu dá po papuli. Diory mal strach a bránil sa. Zobral nôž a podrezal bratovi hrdlo.

Obvinený urobí široké gesto. Všetkých v sieni strasie.
„Padol na chrbát a bodol som ho do hrude. Potom som ho dorazil, aby netrpel…“
Diory v ten deň popoludní vtrhol aj so zakrvaveným nožom k Veronique. Vedel, že za túto vraždu ho odsúdia, a preto sa ešte chcel bývalej priateľke pomstiť.

Diory sa zmocnil chlapca a vliekol ho k sebe domov. Na ulici ich videli dvaja ľudia, báli sa však zasiahnuť a Cédricovi pomôcť.
Opatrovateľka privolala políciu a jeden z dvoch policajtov vypovedá:
„Na schodoch boli stopy čerstvej krvi. V byte bol neporiadok a dozvedeli sme sa, že uniesli dieťa. To však nebolo v mojej kompetencii, preto som zavolal na komisariát. Dostal som za úlohu získať Cédricove fotografie.“

To je všetko? Všetko. Je to neuveriteľné. Keď zatelefonoval na komisariát, že chlapec je v nebezpečenstve, odporučili mu, aby sa obrátil na oddelenie maloletých! Tam ho požiadali, aby navštívil podozrivého.
Na zábradlí pred Dioryho bytom i na jeho dverách boli veľké škvrny krvi. Policajt búchal, zvonil a poprosil i Cédricovu matku, ktorá medzičasom prišla, aby volala Cédricovo meno. Odpoveď nedostali. Do bytu vtrhnúť nemohli a policajt nakoniec dostal príkaz, aby sa vrátil na komisariát.
Policajt sa vrátil po službe. Veronique ešte vždy búchala na dvere. Cédricov starý otec bol presvedčený, že chlapec je mŕtvy, a hľadal jeho telo po celom meste. Veronique každú chvíľu telefonovala na komisariát, aby polícia zasiahla. Márne. Začalo svitať. Po chlapcovi nebolo ani chýru ani slychu.

Ráno Veronique zatelefonovala do televízie, aby tam informovala, čo sa stalo. Aj tak policajtom trvalo tri hodiny, kým prišli k Dioryho bytu. Keď sa dostali dnu, v prvej izbe našli mŕtvolu malého Cédrica. Ležal oblečený v posteli a na tele mal sedem bodných rán, ktoré boli všetky smrteľné. V druhej izbe ležal zavraždený brat obžalovaného. Vedľa neho ležal list adresovaný Veronique, v ktorom jej píše, že ho zabila a pošpinila jeho lásku.
Hoci to vyzerá ako list na rozlúčku, Diory nespáchal samovraždu, ale utiekol cez balkón na piatom poschodí. Jeho suseda vypovedala, že vliezol k nej cez otvorené okno a vyhrážal sa jej nožom. Utiekla, no podarilo sa mu ju chytiť. V tej chvíli sa však objavil policajt a spútal ho.

Na otázku, prečo vlastne Cédrica zabil, Diory spočiatku neodpovedá. Potom vysvetľuje, že chlapca mal celkom rád a nevie, z akého popudu ho zavraždil. Urobil to hneď po únose a svoj čin ľutuje…
Keby však polícia bola zakročila skôr, chlapec nemusel takto zomrieť! Chlapec bol len nástrojom v rukách slabého, zbabelého a krutého človeka.
Polícia sa vôbec nepokúsila chlapca zachrániť!
Po hodine a pol porota vyniesla rozsudok: doživotné väzenie s 22-ročným sprísneným režimom.