Keď som sa ako devätnásťročná vydávala, mala som samozrejme plno snov a plánov. Nikdy by som neverila, aký ťažký život mám pred sebou. Rok a pol po svadbe sa nám narodila naša prvá dcéra Helena. Ako každé mladé manželstvo, ani to naše sa neobišlo bez novomanželskej pôžičky. Peňazí moc nebolo, zariaďovali sme si byt, žili sme skromne, ale šťastne. Po piatich rokoch sa nám narodila Hanka. V štyroch mesiacoch mi zostala v náručí v bezvedomí. Diagnóza? Detská mozgová obrna – epilepsia.
Všetko som zvládla.
Helenka bola v predškolskom veku, mala problémy s rečou, takže sme navštevovali logopédiu, trikrát denne doma cvičili reč podľa príručiek. S Hankou som musela štyrikrát denne cvičiť rehabilitačné cviky, pravidelne sme navštevovali rehabilitačný stacionár, kde ma sestra učila nové cviky. K tomu domácnosť, varenie, nákupy.
Čas plynul, Helenka šla do školy, Hanka zostávala stále ako bábätko. Nesedela, nechodila, nehovorila. Po desiatich rokoch manželstva i to naše začalo škrípať. Manžel si stále sťažoval, že nemáme žiadny život. Je pravda, že po narodení druhej dcéry – a po jej ochorení – sme sa spoločne takmer nikde nedostali. Manžel chodil s chlapmi na pivo, futbal. Ja som sa starala len o deti a domácnosť, mamičku som už nemala a svokra sa o nás nezaujímala. Manželstvo sa rútilo a ja nakoniec po veľkom presvedčovaní som podľahla a umiestnila dcéru do ústavu sociálnej starostlivosti. S ťažkým srdcom, ale v presvedčení, že tak zachránim manželstvo a udržím pokope rodinu aspoň pre staršiu zdravú dcéru. Nastúpila som do práce ako kuchárka v hoteli. Hanku sme si brali každých štrnásť dní domov a mali od piatku do nedele. Keď to nešlo na víkend, pracovala som napríklad štrnásť dní vcelku, aby som si potom mohla vziať pár dní voľna a dcéru domov. Po nejakom čase som zistila, že má manžel milenku. Nezapieral, nechcel už s nami byť – chcel rozvod. Chcel žiť, ale nie s postihnutým dieťaťom.
Aby som to zhrnula: manželstvo som nezachránila a neustále som sa pritom trápila výčitkami, že som dala dcéru do ústavu. Po rozvode som si ju vzala späť domov. Hanka bude mať teraz dvanásť, je vozičkár, postihnutá fyzicky i psychicky, sama sa nenaje – potrebuje moju stálu opateru. Je ale šťastná a spokojná, že je s nami doma. Dostali sme nakoniec bezbariérový byt. Staršia dcéra tento rok končí strednú zdravotnú školu. Žijeme skromne, ale vo svojom a v pokoji.
V živote to naozaj niekedy nie je ľahké…
Tieto príbehy zo života si môžete prečítať aj v našich e-knihách ” Možno príde pekný deň”
-ko-
5/ Život ma zaskočil /16
