Marco Siffredi bol horolezec a vášnivý snowboardista. Významná postava snowboardingu, ktorá rada skúšala nemožné. Siffredimu sa jeho posledný, najodvážnejší kúsok, stal osudným.
Na Mount Everestu už zomreli tisíce ľudí, ktorí sa snažili dostať na vrchol tejto najvyššej hory. Mnoho z nich zomreli až pri spiatočnom zostupe. Len jeden človek ale zahynul, keď išiel dole na snowboarde. Marco Siffredi sa na vrchol najvyššej hory dostal jednoducho a za krásneho slnečného popoludnia. Dvadsaťtriročný francúzsky snowboardista mal so sebou svoju dosku a chcel sa zapísať nezmazateľne do dejín horolezectva i snowboardingu. Jeho nápad bol šialený. 
Nebol na Everestu prvýkrát, jeho vrchol dobyl už rok predtým, keď hľadal podľa svojich slov „zlatý grál snowboardistov“. Cestu z vrcholu dole, ktorú by mohlo byť možné zísť na snowboarde. Už vtedy bolo jasné, že výstup na vrchol pre neho vlastne nepredstavuje výzvu. To, čo ho ženie na extrémne svahy Everestu, je práve jeho láska ku snowboardingu. Cesta, ktorú si vytipoval, ale nebola ten rok dobre zasnežená. Zvolil teda nakoniec inú. O rok neskôr ale bola trasa pod nádherným snehom. Aj počasie pokusu prialo, ako by sa bohovia hôr rozhodli, že tohto odváženého mladíka nechajú uskutočniť jeho bláznivý sen.
Mal za sebou 12 a pol hodiny namáhavého výstupu na vrchol spoločne s tromi šerpami. Doba výstupu bola trikrát dlhšia, než s akou počítal, ale na vrchole bol plný radosti. Počasie snáď ani nemohlo byť lepšie, rovnako tak kvalita snehu.
Lenže ako sa pripravil k zostupu, ubehlo ešte niekoľko hodín a nad vrcholom sa začali sťahovať čierne mraky. Šerpovia ho začali odrádzať, počasie sa môže každú chvíľu pokaziť, bude lepšie zísť dole po svojich do tábora a zajtra sa pokúsiť o zjazd znova. Siffredi o niečom podobnom nechcel ani počuť. Vedel, že pre túto chvíľu sa narodil, že na ňu čakal rok od minulého výstupu a že teraz jednoducho musí ísť dole.
Cesta, ktorou sa vydal dole, sa volala Hornbeinov kuloár. Šerpovia ho videli naposledy, ako mizol v hmlových mrakoch pod nimi. Muži sa rýchlo vydali dole, pretože vedeli, že nemajú času nazvyš. Po ceste sa nakrátko roztrhali mraky a oni zbadali svah pod sebou. Na ňom bola osamelá postava, ktorá zvoľna schádzala dolu na snowboarde. Siffredi stále bojoval. Keď ale o niekoľko hodín neskôr dorazili do tábora, Siffredi tam nebol. Stále sa nevrátil zo svahov hory. Navždy zmizol, jeho telo sa nikdy nenašlo.
Teórií o tom, čo sa s ním stalo, je veľa. Najčastejšie sa hovorí o tom, že sa stal obeťou obtiažnych podmienok na Evereste a tiež mu zrejme došli sily. Nikto s ním nebol, stačilo na chvíľu upadnúť do spánku a už by sa nikdy neprebudil, aj keby bol päťdesiat metrov od tábora. Mohol tiež spadnúť a zrútiť sa zo svahu dolu. Hovorilo sa aj o možnosti, že ho zabila lavína. Tú nemusel v hustej hmle nikto z tábora vidieť.
